Solidarita, akokoľvek sa v slovníku dnešných sociálnodemokratických strán vyskytuje čoraz zriedkavejšie, je princípom budovania solidárnej spoločnosti. O presadzovanie solidárneho princípu v protiklade s individualistickým princípom pravice rozbíjajúcim spoločnosť sa sociálna demokracia tradične usilovala.
Solidárny princíp
Solidárny princíp nie je výmyslom sociálnej demokracie a v politickej praxi ho po prvýkrát nezačali presadzovať sociálnodemokratickí politici. Bol to Otto von Bismarck, prvý kancelár Nemeckej ríše, ktorý zaviedol prvé starobné, zdravotné a úrazové poistenie. Zaviedol ho aj preto, aby podkopal rastúcu podporu nemeckých sociálnych demokratov z radov robotníckej triedy.
Či si to chceme, alebo nechceme pripustiť, aktuálne poistenie proti chorobe, úrazu i nezamestnanosti a podobne je založené na solidárnom princípe. Z princípu medzigeneračnej solidarity vychádza i dôchodkové poistenie siahajúce do bismarckovských čias – dnešný I. pilier. Naopak: sporenie na dôchodok, tzv. II. pilier, je založené na individualistickom, respektíve súkromnom princípe – rovnako ako sporenie v banke či stavebné sporenie. Keby Hlas ako sociálnodemokratická strana hodnotila I. a II. pilier iba z hodnotového hľadiska, musela by uprednostňovať I. pilier pred II. pilierom. Ak minister práce Erik Tomáš pripúšťa otvorenie druhého piliera, čo DSS hodnotia ako jeho oslabenie, nerobí to z ideologického dôvodu, ale preto, že by to podľa neho mohlo pomôcť konsolidácii.
Má pravdu. Druhý pilier nastavil ešte minister Ľudovít Kaník od začiatku zle: ako povestný zle zapnutý prvý gombík. Rozdeliť pôvodné odvodové percento na dôchodky na dve rovnaké časti: polovicu do I. piliera (Sociálnej poisťovne) a polovicu do II. piliera, automaticky znamenalo oslabenie solventnosti Sociálnej poisťovne (SP) a následne nutnosť dotovať SP zo štátneho rozpočtu. Výnimkou bol prvý rok vzniku II. piliera, keď sa prepad v SP sanoval z prostriedkov utŕžených za privatizáciu SPP, š. p. To sa však mohlo udiať iba raz. Transfer zo štátneho rozpočtu do SP dosiahol v roku 2024, až 2,7 miliardy eur, a nebolo to len kvôli 13. dôchodku.
Ak zákon predložil predstaviteľ Hlasu a pri záverečnom hlasovaní ho neodmietli poslanci za stranu, ktorá presadzuje ortodoxnú neoliberálnu politiku, zdá sa, že strany Hlas a SaS nie sú si až také vzdialené.
Podobný dosah na štátny rozpočet malo zlé nastavenie súkromného dôchodkového sporenia v Česku, Poľsku a Maďarsku, ktoré napokon viedlo k rozhodnutiu II. pilier zrušiť. Inými slovami, znižovanie odvodového percenta do II. piliera, ako aj jeho otvorenie môže konsolidácii pomôcť. Či by to pomohlo dlhodobej udržateľnosti verejných financií je inou otázkou, odpoveď na ňu by si vyžiadala viac času a vôbec nie je jednoznačná.
Ak chce však Hlas pomáhať ľuďom, už dnes musí nahlas povedať – a to i napriek odporu dôchodkových správcovských spoločností, že pre nízkopríjmových sporiteľov je účasť v druhom pilieri nevýhodná. A pokiaľ budú mať možnosť, ako im to radí iný bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny za SaS Jozef Mihál, mali by vo vlastnom záujme z II. piliera vystúpiť. Nemal by im to poradiť i minister za Hlas Erik Tomáš?
Kto nepracuje, nech neje
Týmto sloganom sa interpretuje odkaz apoštola Pavla v 2. liste Solúnčanom, hoci doslovne to svätý Pavol nikdy nepovedal. Vieme sa dohodnúť na dôležitosti práce – nielen ako zdroja obživy, ale aj ako spôsobu sebarealizácie človeka. A ako upozorňoval už citovaný pápež František, na práci ako prostriedku, ktorý umožňuje rozvíjať sociálne priateľstvo, zlepšovať, svet atď. Preto má práca prednosť pred sociálnymi dávkami. No rezolútne „Kto nepracuje, nech neje“ nie je len v rozpore s Ústavou SR, článok 39, odsek (2), ktorý hovorí: „Každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.“ Odmietnuť pomoc tým, ktorí sú v hmotnej núdzi, je v rozpore so základným princípom solidárnej spoločnosti.
Napriek tomu minister práce predložil novelu zákona č. 5/2004 o službách zamestnanosti, v dôvodovej správe sa síce akcent položil na rozšírenie právomocí úradov práce pri sprostredkovaní práce pre nezamestnaných, no kľúčom novely je, že kto odmietne ponúknutú prácu, príde o dávku v hmotnej núdzi. Obhajovať zákon, že sa ním odstraňuje diskriminácia voči pracujúcim (Peter Kalivoda, Hlas), nabieha rasovej neznášanlivosti a predovšetkým je upieraním práva na prežitie. Okrem toho sa ignorujú i riziká pre spoločnosť: pripomeňme si rómske rabovačky na východe Slovenska pred 21 rokmi.
Ak zákon predložil predstaviteľ Hlasu a pri záverečnom hlasovaní ho neodmietli poslanci za stranu, ktorá má síce vo svojom názve slovo „solidarita,“ no od svojho vzniku presadzuje ortodoxnú neoliberálnu politiku, zdá sa, že strany Hlas a SaS nie sú si až také vzdialené. A to je zlá správa.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.