Prírodný jav, ktorý mal silu menšieho zemetrasenia, bol predzvesťou nového typu horského nebezpečenstva – takého, ktoré už nemožno oddeliť od vplyvov zmeny klímy. Katastrofa v Blattene sa tak stala nielen tragédiou lokálneho významu, ale aj mementom, ktoré hlboko rezonuje v celej klimatickej a environmentálnej komunite Európy.
Klimatická predohra k horskej katastrofe
Zásadným faktorom, ktorý prispel k zosuvu, bola destabilizácia skalného svahu nad dedinou – výsledok dlhodobého topenia permafrostu. Permafrost, trvalo zamrznutá pôda, ktorá sa v Alpách vyskytuje vo vyšších nadmorských výškach, plní dôležitú funkciu „prírodného cementu“: drží pohromade skalné masívy, spevňuje svahy a spomaľuje eróziu. S postupujúcim globálnym otepľovaním však dochádza k jeho masívnej degradácii.
Pozrite si rozhovor s Jozefom Pechom v relácii Pravda o klíme:
Podľa výskumov sa priemerná teplota v Alpách zvýšila od začiatku 20. storočia o viac než 2 °C – čo je dvojnásobok globálneho priemeru. Tento jav, známy ako „alpská amplifikácia“, spôsobuje nielen ústup ľadovcov, ale aj destabilizáciu geologických štruktúr. Očakáva sa, že do konca storočia by mohol permafrost do nadmorskej výšky 3 000 metrov takmer úplne zmiznúť. Tam, kde sa po stáročia udržiaval zamrznutý podklad, dnes vznikajú vodou nasiaknuté sedimenty, pukliny a časom aj zosuvy.
Aj ľadovce samotné sa správajú inak. Pod vplyvom hmotnosti nánosov a topiacej sa štruktúry sa zrýchľuje ich pohyb. V prípade ľadovca Birch sa pred kolapsom zaznamenalo zrýchlenie jeho pohybu z niekoľkých centimetrov až na desať metrov denne.
Priemerná teplota v Alpách sa zvýšila od začiatku 20. storočia o viac než 2 °C – čo je dvojnásobok globálneho priemeru. Tento jav, známy ako „alpská amplifikácia“, spôsobuje ústup ľadovcov i destabilizáciu geologických štruktúr.
To je tempo, ktoré ho mení z pomaly sa pohybujúceho telesa na „lavínu čakajúcu na spúšťač“. Ten prišiel koncom mája – obrovský zosuv z masívu Kleines Nesthorn dopadol na povrch ľadovca a spustil reťazovú reakciu.
Sekundy, ktoré zmenili tvár krajiny
Presne 28. mája 2025, krátko po 15.20, sa spustila lavína, ktorá zasiahla Blatten silou, akú si len ťažko vieme predstaviť. Zasiahnuté bolo historické jadro obce, tradičné drevené domy, kostol a infraštruktúra. Do doliny sa naraz zrútili milióny kubických metrov materiálu. Geológovia zaznamenali seizmickú odozvu s magnitúdou 3,1 stupňa Richterovej stupnice – čo zodpovedá slabšiemu zemetraseniu.
Vďaka rýchlej reakcii úradov a včasnej evakuácii medzi 20. a 24. májom sa podarilo zachrániť približne 300 ľudí a ich hospodárske zvieratá. Tragédia si vyžiadala len jednu oficiálne potvrdenú obeť – miestneho farmára, ktorý sa vrátil po svoj dobytok.
No aj bez vysokého počtu obetí zostáva rozsah škôd obrovský – fyzický, ekologický aj psychologický. Zosuv zablokoval tok rieky Lonza, čím sa za krátky čas vytvorilo prírodné jazero s rýchlo stúpajúcou hladinou – až 80 cm za hodinu. Hrozilo, že pretrhne bariéru a zaplaví ďalšie dediny v údolí.
Krajina v premene: keď ľad ustúpi, problémy zostanú
V Blattene sa stretli všetky charakteristiky tzv. kaskádovej prírodnej katastrofy – topiaci sa permafrost, náhly zosuv horniny, kolaps ľadovca, lavína a následné riziko povodne. Tieto procesy sú navzájom previazané a čoraz častejšie sa vyskytujú v prostredí, ktoré sa mení rýchlejšie, než mu ľudia dokážu porozumieť.
Veľmi dôležitý jav, ktorý súvisí s ústupom ľadovcov, sú tzv. paraglaciálne procesy. Keď ľad ustúpi, uvoľní sa obrovské množstvo nestabilného materiálu – skál, bahna, štrku – ktorý sa dostane pod vplyv dažďa, topiacej sa vody či gravitačných síl. V dôsledku klimatickej zmeny zároveň pribúda extrémnych zrážok, čo len zvyšuje pravdepodobnosť, že sa uvoľnené sedimenty dajú do pohybu. Výsledkom sú lavíny, bahenné toky a zosuvy, ktoré môžu byť nepredvídateľné a devastujúce.
A tu vstupujú do hry lesy. Práve horské lesy sú jedným z posledných ochranných pásiem, ktoré ešte bránia rozsiahlym eróziám a kolapsom. Fungujú ako špongia – viažu vodu, stabilizujú pôdu a tvoria prirodzenú bariéru pred lavínami. No ak dôjde k masívnemu zosuvu ako v Blattene, tieto lesy zanikajú – stromy sú vyvrátené, rozdrvené alebo pochované pod metrami sutinového materiálu. Nielenže sa tým stratí CO₂ viažuci porast, ale pôda sa stáva sterilnou, bez živín a štruktúry.
Obnova takýchto zón trvá desaťročia. Niektoré priekopnícke rastliny – lišajníky, machy či vysokohorské byliny – síce začnú opäť osídľovať krajinu, no biodiverzita aj pôvodná rovnováha sú preč. A to len v prípade, že sa nevyskytne ďalšia katastrofa – ďalší zosuv, sucho alebo invázia nežiaducich druhov. Lesnícke výskumy z oblastí Val di Fiemme a Engadinu ukazujú, že po veľkých zosuvoch môže trvať 60 až 100 rokov, kým sa lesný porast v plnej miere obnoví.
Zaujímavý jav predstavujú tzv. ekologické ostrovy – fragmenty lesa, ktoré prežijú katastrofu a slúžia ako zdroj semien, húb a živočíchov pre rekolonizáciu postihnutých území. Aj v Blattene sa ukazuje, že vyššie položené časti úbočia nad zosuvom môžu plniť túto funkciu. Výzvou pre lesníkov a ochranárov však zostáva dilema medzi prirodzenou obnovou a asistovanou výsadbou – rýchlosť verzus biologická stabilita.
Blatten nie je výnimkou
Aj keď sa môže zdať, že Blatten je ojedinelý prípad, v skutočnosti je len ďalšou kapitolou v rastúcom zozname klimaticky podmienených katastrof v alpskom regióne. Spomeňme si na Marmoladu (2022) – taliansky ľadovec, ktorý sa počas letnej vlny horúčav odtrhol a zabil 11 ľudí. Alebo Pizzo Cengalo (2017), kde sa zrútilo viac ako tri milióny kubických metrov horniny, čo vyústilo do ničivej bahennej lavíny v obci Bondo. V každom prípade bol permafrost identifikovaný ako hlavný destabilizačný faktor.
Tieto udalosti ukazujú, že vysokohorské oblasti čelia novému riziku – dynamickému, komplexnému a ťažko predvídateľnému. Už nejde len o lavíny či zosuvy ako sezónne riziká – ide o transformáciu celého systému. A preto aj reakcia musí byť systémová.
Ako ďalej?
Zmena klímy je nezvratná v horizonte niekoľkých desaťročí. No adaptácia je možná. A nutná. Technológie už dnes umožňujú sledovať najmenšie pohyby svahov pomocou radarov, satelitov a senzorov. Inštitúcie môžu zlepšiť legislatívu, plánovanie výstavby, systém poistenia či evakuačné protokoly. No najťažšia bude kultúrna zmena – uvedomenie si, že hory, ako ich poznáme, sa menia. A že náš prístup sa musí meniť s nimi.
Blatten by mal zostať v pamäti nielen ako miesto veľkej katastrofy, ale aj ako príklad pre budúcnosť. Príklad solidarity, včasného varovania a vedeckej spolupráce. Ale najmä ako impulz k tomu, aby sme nezabudli, že príroda nás neustále upozorňuje – a je len na nás, či tieto varovania vezmeme vážne.