Ak má ukrajinská vojna nejaký „pozitívny“ aspekt, tak azda to, že sa v nej potvrdilo tabu na použitie jadrových zbraní. Ani útoky na metropolu jadrovej veľmoci, potopenie jej vlajkového krížnika a časti čiernomorskej flotily, ani likvidácia množstva strategických bombardérov hlboko vnútri Ruska neviedla k jadrovej odvete. Druhou stranou tej istej mince je to, že aj keby sa také niečo stalo na Západe, k jadrovému konfliktu by to automaticky neviedlo.
Jadrový konflikt by bol fatálne ničivý pre všetkých, preto jadrové mocnosti, ak nečelia riziku úplného zničenia, použitie jadrových zbraní nevolia. Na tom je založená i stratégia porušovania „červených čiar“. Postupnými krokmi, z ktorých ani jeden sám osebe neznamená úplnú likvidáciu jadrového štátu, sa dá status quo zmeniť spôsobom, ktorý by bol na začiatku procesu zdanlivo nemysliteľný a budil by obavy z jadrovej vojny.
V istom momente sa však môžeme dostať do situácie, keď sa rozsah bojov priblíži druhej svetovej vojne: technicky sa ocitneme v tej tretej.
Potvrdenie jadrového tabu má aj negatívnu stránku. Znižuje sa jeho odstrašujúci efekt. Vďaka obave z jadrovej skazy počas studenej vojny nevznikol zničujúci konvenčný ozbrojený konflikt v Európe. Dalo by sa namietať, že situácia potvrdzujúca jadrové tabu vznikla už roku 1950, keď sa čínske vojská v Kórei dostali do priameho konfliktu s USA. Čína však vtedy nebola Sovietskym zväzom, ale rozvojovým štátom. Číňania s Američanmi neútočili na svojom území. Rusko má dnes najväčší jadrový arzenál na svete. Jadrové tabu teda platí, no nemožno povedať, že sa nič vážne nedeje.
Vidíme prepájanie troch geopolitických scén: európskeho bojiska, Blízkeho východu a ázijsko-tichomorskej oblasti. Kľúčová geopolitická hra dneška sa hrá pri Taiwane. Zatienila ju vojna na Ukrajine a aktuálne vojna Iránu s Izraelom. Hlavným spúšťačom reťazovej reakcie však môže byť konflikt USA a Číny – tentoraz nie v Kórei, ale v Tichomorí.
Čínsky prezident Si Ťin-pching roku 2019 údajne vydal armáde príkaz do roku 2027 dosiahnuť pripravenosť obsadiť Taiwan. Nie je až také otázne, či k tomu dôjde, ale skôr kedy. Taiwan je súčasťou „ostrovnej reťaze“ amerických spojencov. Stratégiu „ostrovných reťazí“ vynašli Američania po druhej svetovej vojne v snahe využiť ostrovné bariéry na obmedzenie sovietskeho a čínskeho vplyvu v Tichomorí. Čínske pobrežie je obkľúčené takouto reťazou, čo Peking vníma negatívne a buduje vojenské kapacity na jej prerazenie. To hrozí konfliktom s USA, ktoré sem presúvajú svoju hlavnú pozornosť.
Jedného rána sa možno zobudíme do sveta, kde prebiehajú tri rozsiahle vojny. Budú mať tendenciu prepájať sa a rozširovať, pretože proti sebe postavia dve koalície: Rusko, Irán, Čína a možno aj Severná Kórea na jednej strane, na druhej strane Ukrajina, NATO a spojenci USA. Geopoliticky je táto situácia významná tým, že koalície „kontinentálnych“ a „námorných“ veľmocí dnes tvoria územne a geopoliticky kompaktné celky, čo v prvej a druhej svetovej vojne neplatilo.
Pred druhou svetovou vojnou mali vtedajšie veľmoci značné zásoby chemických zbraní, ktoré v nej však nepoužili, lebo v konečnom dôsledku by to bolo neefektívne. V tomto storočí azda nepoužijú tie jadrové. V istom momente sa však môžeme dostať do situácie, keď sa rozsah bojov priblíži druhej svetovej vojne: technicky sa ocitneme v tej tretej.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.