Ústup multilateralizmu odzrkadľuje nielen oslabenie inštitúcií a geopolitické napätie, ale aj stratu spoločných zásad medzinárodnej spolupráce a posun k unilateralizmu, transakčnej diplomacii a nacionalizmu s nulovým súčtom.
Krajne pravicové politické sily túto eróziu urýchlili: Z ideálov ako rodová rovnosť, klimatická spravodlivosť a práva pôvodného obyvateľstva urobili predmet posmechu. Rétorika kultúrnej vojny podkopáva etické základy demokracie aj globálnej spolupráce, pričom populistický odpor proti solidarite a spoločnej zodpovednosti prechádza aj do medzinárodnej arény. Keďže nacionalizmus vytláča multilateralizmus, medzinárodná spolupráca stráca morálne smerovanie.
Systém hodnôt
Okrem toho, ako varovala Hannah Arendtová, absencia spoločných hodnôt oslabuje ľudskú schopnosť úsudku a otvára dvere autoritárstvu. Dôvera sa rúca, spolupráca sa mení na transakciu a nestabilita sa stáva normou. Medzinárodné riadenie je krehké, diplomacia nátlaková. Pociťovaná nespravodlivosť a neefektívnosť podnecujú odpor a vzdor. Svetový poriadok, ktorý sa riadi výlučne geopolitikou a šírením predstavou národnej bezpečnosti, nevyhnutne plodí krátkodobé riešenia, prehlbuje rozpory a zvyšuje pravdepodobnosť veľkých konfliktov. Žiadny aktér, akokoľvek mocný, nie je pred týmito rizikami imúnny.
Prebudovanie globálneho hospodárskeho riadenia však nemôže znamenať len obnovovanie minulosti. Povojnový poriadok síce vo svojich základných dokumentoch (počnúc Chartou OSN) zakotvil spoločné ideály, ako sú ľudská dôstojnosť a solidarita, ale zároveň odrážal – a podporoval – mocenskú nerovnováhu svojej doby. Každý nový systém musí byť založený na starostlivosti, solidarite, zvrchovanej rovnosti a ekologickom riadení. To znamená aj aktualizáciu predchádzajúcich rámcov tak, aby zodpovedali súčasným potrebám a zabezpečili širšie zastúpenie.
Vytvorenie nového systému založeného na hodnotách nie je utopické. Boj proti hladu, chudobe a nerovnosti nemá byť charita, ale rozumná stratégia.
Vytvorenie nového systému založeného na hodnotách nie je utopické. Je strategicky nevyhnutné. Inštitúcie, ktoré ľudia vnímajú ako spravodlivé, sú odolnejšie a je pravdepodobné, že ich pravidlá sa budú v širokej miere dodržiavať. To je rozhodujúce práve vtedy, keď si najväčšie výzvy vyžadujú globálne koordinované kroky.
Kapitál dobrej povesti je dôležitejší viac ako inokedy. Vplyv v multipolárnom svete závisí od legitimity. Pre dlhodobý blahobyt a odolnosť je nevyhnutné dosiahnutie inkluzívnej prosperity, sociálnej súdržnosti a primeraného poskytovania verejných statkov (či už globálnych, regionálnych, národných, alebo miestnych). Boj proti hladu, chudobe a nerovnosti nemá byť charita, ale rozumná stratégia.
Keď sa krajiny budú pokúšať transformovať svoje hospodárstva tak, aby splnili klimatické ciele, budú ústrednými problémami rovnosť, prístup k financiám a distribúcia ekologických technológií. Pri absencii globálnych noriem usmerňujúcich priemyselnú politiku udržateľným smerom hrozí, že by zmeny len reprodukovali staré hierarchie a závislosti. Reforma medzinárodného obchodného systému, v súčasnosti veľmi regresívneho, s čistými tokmi z globálneho Juhu na Sever, má zabezpečiť ekologickú transformáciu, ktorá by sa vyhla takému svetovému poriadku, ktorý formuje a využíva len niekoľko málo ľudí.
Z histórie sa dá poučiť
Brettonwoodske inštitúcie a prvé obchodné rámce (napr. Všeobecná dohoda o clách a obchode) vznikli po katastrofe druhej svetovej vojny, keď politici uznali potrebu spolupráce zakotvenej v hodnotách, hoci ich úsilie nebolo rovnomerné. Havanská charta z roku 1948 zachádzala tak ďaleko, že požadovala plnú zamestnanosť a pracovné práva (nikdy sa nenaplnila, lebo USA ju nikdy neratifikovali).
Neoliberálny obrat v 80. rokoch však priniesol úsporné opatrenia, dereguláciu a rozvoj politík štrukturálnych úprav, ktoré obmedzili rozvoj mnohých krajín. Prehĺbili nerovnosť a pracovné práva a ekologické aspekty odsunuli na vedľajšiu koľaj. Vytvorenie Svetovej obchodnej organizácie roku 1995 tento posun odrážalo: sľubovala spravodlivosť a predvídateľnosť, ale na prvé miesto postavila liberalizáciu. Následná reakcia obyvateľstva od protestov v Seattli roku 1999 až po pokračujúcu kritiku obchodných pravidiel v oblasti poľnohospodárstva a duševného vlastníctva odhalila, ako veľmi sa systém vzdiali sociálnym a ekologickým prioritám.
Napriek týmto zlyhaniam základné hodnoty pretrvali ako morálne kritériá. Reformátori, hnutia občianskej spoločnosti a mnohí lídri sa na ne naďalej odvolávajú ako na návod pre alternatívny globálny poriadok. Ten sa má vyznačovať demokratizovaným rozhodovaním, udržateľným rozvojom a klimatickou spravodlivosťou. Nie sú to abstraktné ideály. Sú to nástroje na budovanie efektívnejšieho systému.
Reči nestačia
Diskusie o hodnotách sú nedostatočné. Aby sa zabezpečilo, že globálna architektúra bude spoločné normy odrážať a posilňovať, nie ich podkopávať, musia inštitúcie metodicky implementovať výsledky.
Ak chceme napredovať, hodnoty je nutné spojiť s mechanizmami zodpovednosti. Teda zlepšiť inštitucionálny dohľad, uľahčiť väčšiu účasť občianskej spoločnosti a vytvoriť nástroje na meranie pokroku nielen z hľadiska HDP, ale aj spravodlivosti a kvality života. Diskusie o týchto zásadách musia byť súčasťou reálnych fór: G20, ktorá združuje najväčšie ekonomiky z krajín globálneho Juhu aj Severu; zoskupenie BRICS+, ktoré združuje najväčšie rozvíjajúce sa ekonomiky; proces financovania rozvoja OSN vrátane nadchádzajúceho summitu v Seville; konferencia OSN o zmene klímy, ktorá sa začína konferenciou COP30 v Beléme. A musia byť ústredným bodom každej diskusie o reforme systému OSN, hoci aj revíziou charty.
Fragmentácia, nerovnosť a nefunkčnosť nie sú nevyhnutnosťou. Vyjadrujú voľbu. Alternatívou k zlyhávajúcemu poriadku nie je uchýlenie sa k nacionalizmu či technokracii, ale odvážne opätovné prihlásenie sa štátov, občianskej spoločnosti a súkromného sektora k hodnotám, ktoré nás môžu komplexnosťou svojich prvkov viesť k humánnejšiemu, udržateľnejšiemu a odolnejšiemu hospodárskemu poriadku.
© Project Syndicate 1995–2025
www.project-syndicate.org