Austráliu môžeme považovať za jednu z najlepšie fungujúcich krajín na svete. Ich imigračná politika, správa miest, efektívny štát pracujúci pre občana sú toho dôkazom. Z Austrálie sa slovenskí imigranti nezvyknú vracať späť na Slovensko.
Mesto Melbourne každý rok súťaží s Viedňou o najlepšie miesto na život. Kým vo Viedni je ich mestská infraštruktúra dlhodobým vývojom, ktorá ťaží zo svojho postavenia z minulosti, Melbourne, Sydney i Brisbane majú moderné a fungujúce správy mesta, ktoré vyťažili to najlepšie z Európy a Ameriky. Cyklotrasám v Melbourne sa pravdepodobne zatiaľ nevyrovnalo žiadne iné mesto.
Ich racionálne nastavený prístup k spravovaniu vecí verejných nevidíme nielen v bežne fungujúcich štruktúrach ako doprava, správa miest, základné služby občanovi, ale aj pri ponuke regulácie spoločenských zväzkov.
Partnerské zväzky v Austrálii
Zákon, ktorý v Austrálii reguluje manželstvo, vznikol roku 1961 (Marriage Act 1961). Novela zákona, ktorá legalizuje manželstvá osôb rovnakého pohlavia, nadväzuje na zákon o manželstve, vstúpila do platnosti koncom roka 2017.
U protinožcov sú regulované i voľné vzťahy, známe ako partnerstvá. A to nie pre imperatív ľudských práv, ale pre imperatív ochrany rodiny. Upravuje ich zákon o rodinnom práve z roku 1975, ktorý považuje voľné vzťahy za manželstvá na účely uznania práv strán pri rozchode. Od roku 2009 sa zákonom o rodinnom práve uznávajú aj majetkové práva každého z partnerov. Tento zákon reguluje rozchody a rozvody párov zosobášených i nezosobášených, rozdelenie majetku, výživné a starostlivosť o deti.
Umenie dohody a schopnosť kompromisu je to, čo z politiky tvorí remeslo, nielen formálny mandát. Pozitívne zmeny môžu nastať vtedy, keď sa politici vzdajú polohy bojovníkov na barikádach, ktorí chcú všetko, alebo nič.
Zjednodušene povedané, ide o obdobu manželstva bez sobáša a právnych náležitostí. Ak sa páry chcú zastrešiť týmto zákonom, musia úradom predložiť dôkazy o spolužití v štyroch kategóriách: spoločné financie, vedenie domácnosti, sociálny aspekt vzťahu a charakter záväzku. Tento zákon má pozitívne implikácie aj na vízovú politiku. Ak má jeden z partnerov v Austrálii napríklad študentské víza, víza sa vzťahujú aj na jeho partnera.
Táto právna úprava by nemala predstavovať riziko pre konzervatívnu časť spoločnosti v tom zmysle, že ide o počiatok liberalizácie manželstva (ako sa dialo v iných európskych krajinách). A rovnako platí podobná premisa pre progresívnu časť spoločnosti. Ak im ide o zlepšenie podmienok ľudí žijúcich v jednej domácnosti, bolo by poctivé, aby ich nebrzdili iba „smerovaním“ do manželského zväzku, ale dali im na výber viac možností. Pre liberalizáciu manželstva napokon musia mať ideologickú väčšinu v parlamente, pre rodinné politiky nie.
Politikárčenie progresívcov a kresťanských konzervatívcov
Manželstvo ako základný inštitút spoločenského vzťahu bolo zavedené už v rímskom práve a neskôr si ho osvojila inštitucionalizovaná cirkev. Pre kresťanov je manželstvo aj znak kultúrnej identity. Slovenskí liberáli a najmä progresívci by mali v tomto bode ustúpiť. Veď samotní poprední predstavitelia tohto hnutia sobášny list nemajú. Líder Progresívneho Slovenska ženatý nie je a spolu s partnerkou vychovávajú dcéru. Rovnako niektorí ich bývalí predsedovia si založili rodinu a nežijú zosobášení.
A možno to nie je ani otázka odporu kresťanov, ale len kresťansko-konzervatívnych politikov. Registrované partnerstvá nie sú práva menšiny, sú to občianske práva pre všetkých – menšiny i väčšinu. Napokon iná forma spolužitia by mohla inštitút manželstva posilniť. A to nielen pre samotný fakt, že konkurencia a súťaž sú dobré, ale aj preto, že takáto právna úprava posilňuje zväzky párov žijúcich „bez papiera“, z ktorých sa mnohí neskôr rozhodnú vstúpiť do manželstva.
Na to, aby sme ako spoločnosť zlepšili životné podmienky ľuďom, ktorí sa napríklad nechcú zosobášiť, no chcú mať právne bezpečie, politici z oboch táborov by sa mali dohodnúť a zložiť zbrane. Poskytnutie čo najlepších podmienok na život je predsa imperatív konzervativizmu i liberalizmu. Pretože na konci dňa sú to nielen inštitúcie, ale aj samotní občania, ktorí zveľaďujú a rozvíjajú krajinu. Politici sú tu na to, aby im na to pripravili dobré podmienky.
Ak tak spravia, z ich politickej identity nijako neubudne. Umenie dohody a schopnosť kompromisu je to, čo z politiky tvorí remeslo, nielen formálny mandát. Pozitívne zmeny môžu nastať vtedy, keď sa politici vzdajú polohy bojovníkov na barikádach, ktorí chcú všetko alebo nič. Vtedy sa možno konečne pohne niečo k lepšiemu…
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.