Znie to povedome? Reč tu však nie je o Donaldovi Trumpovi a vojne na Ukrajine. Písal sa rok 1968 a „kandidátom mieru“ bol Richard Nixon. Počas kampane sľuboval rýchly koniec nákladnej a čoraz menej populárnej vojny vo Vietname. Ako to dopadlo, vieme: vojna pod jeho vedením pokračovala ešte dlhých päť rokov, so státisícami ďalších obetí. Ako údajne povedal Mark Twain, dejiny sa síce neopakujú – ale sa rýmujú.
Nedávne americké bombardovanie Iránu bolo v tomto kontexte poučným momentom. Pomerne rýchle prímerie nemení nič na fakte, že tento krok nebol krytý ani len formálnym pokusom získať mandát OSN – ako sa oň USA a Británia usilovali pred vyše dvadsiatimi rokmi v prípade Iraku. Hoci sa totiž súčasný americký prezident štylizuje do polohy „mierotvorcu“, praktická politika Spojených štátov sa pod jeho vedením výrazne nezmenila. Kým napríklad Barack Obama schválil za svojich osem rokov v Bielom dome celkovo 1 878 dronových útokov na ciele po celom svete, Donald Trump ich stihol 2 243 len za niečo vyše dvoch rokov svojho prvého volebného obdobia.
Európsky útek dopredu
Odpor Európy voči Trumpovi a jeho politike sa medzitým do praxe premietol tak, že sa mu lídri európskych krajín rozhodli v plnej miere vyjsť v ústrety. Závratne zvýšené výdavky na obranu požadoval Trump od európskych členov NATO už počas svojej prvej administratívy, ale až teraz našiel vďaka Ukrajine efektívny spôsob, ako si ich vynútiť. Reálnym dôsledkom proklamovanej snahy ukončiť konflikt na Ukrajine bola totiž doteraz (okrem, mierne povedané, nevyváženej dohody o ukrajinských vzácnych kovoch) len dobrovoľná ponuka európskych štátov, že americkú vojenskú podporu nahradia svojou vlastnou. Kto vie o Nixonovej snahe „vietnamizovať“ vtedajší konflikt – teda zhodiť bremeno vojny na domácich spojencov – toho môže prekvapiť iba nedočkavosť, s akou sa po tomto čiernom Petrovi európske elity vrhajú.
Za týchto okolností ani ochotu širokých nízkopríjmových vrstiev potichu tolerovať prepad ich vlastnej životnej úrovne len v mene obrany spoločného dobra nemožno očakávať úplne bezpodmienečne.
Je otázkou, či by v prípade skutočného záujmu o urovnanie konfliktu neboli postupovali USA presne naopak, než sa to v uplynulých mesiacoch dialo: konkrétne, či by ako výrazne dominantný partner v aliancii NATO neboli vyvíjali neverejný diplomatický tlak na ostatných spojencov, aby sa vojenská podpora ukončila koordinovane a zo strany aliancie ako celku. Namiesto toho si zvolili verejnú roztržku, spochybňovanie jednoty, ba i samotnej existencie NATO. Hoci sa teda často zdôrazňuje nepredvídateľnosť konania americkej administratívy, vzhľadom na praktické výsledky je na mieste otázka, či nešlo skôr o premyslenú stratégiu.
Izraelské a následne americké útoky na Irán privítala potom časť elít európskeho kontinentu s úľavou, ba v prípade generálneho tajomníka NATO Marka Rutteho priam s nadšením. Vzhľadom na desaťročia budovanú nevábnu reputáciu iránskeho režimu konečne dostali zase možnosť prihlásiť sa v mene „hodnôt“ k veľkému zaoceánskemu bratovi. Akú trvácnosť bude mať toto zblíženie a k čomu povedie prípadná „europeizácia“ vojny na Ukrajine, to zatiaľ povedať nemožno. To, že skokové zvýšenie výdavkov na zbrojenie povedie k výrazným štrukturálnym zmenám európskeho sociálneho modelu, sa však dá predvídať takmer s istotou.
Druhýkrát do studenej rieky?
Je pravdaže možné, že formálne v súlade s dohodou na summite NATO sa na skutočne vojenské výdavky bude vynakladať „iba“ 3,5 % HDP a zvyšok z dohodnutých 5 % bude pod zámienkou „dvojitého využitia“ smerovať napríklad do stavieb ďalších nemocníc či iných súčastí verejnej infraštruktúry. Keďže pri obranných výdavkoch sa využívajú podstatne flexibilnejšie postupy verejného obstarávania, mohlo by to dokonca uľahčiť významnú časť verejných investícií.
Logickým dôsledkom by však zároveň bol posun k militarizácii charakteru štátu – väčší kus koláča prideľovaný jednoduchším spôsobom by určite predstavoval lákadlo pre dodávateľov a prirodzene by zvyšoval dôležitosť ozbrojených síl v rámci domácej ekonomiky.
Samotných 3,5 % na „skutočne vojenské“ výdavky by na druhej strane predstavovalo návrat do obdobia studenej vojny – keď naozaj niektoré krajiny NATO takéto, ba i vyššie zdroje na obranu vynakladali. Šlo by však o návrat v úplne inej demografickej i sociálnej situácii. Jednak preto, že dnes je potrebných podstatne viac prostriedkov na zaopatrenie zostarnutej časti populácie – čo platí bez ohľadu na konkrétnu formu dôchodkového systému. A jednak v dôsledku výrazného nárastu nerovnosti, ale aj silnej neochoty vyšších vrstiev prežrieť dane v takých výškach, aké v čase studenej vojny platili.
Za týchto okolností ani ochotu širokých nízkopríjmových vrstiev potichu tolerovať prepad ich vlastnej životnej úrovne len v mene obrany spoločného dobra nemožno očakávať úplne bezpodmienečne.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.