Štrnásť- či dvadsaťdňový základný výcvik by mohol stačiť len vtedy, ak by bol poslednou vrstvou komplexného systému brannej prípravy. Nie ak má zahrnúť celú šírku: od fyzickej, zdravotnej a topografickej prípravy cez taktiku až po vojenskú zbraňovo-technickú a zbraňovo-taktickú prípravu, možno aj ženijnú, logistickú či právnu… Porovnajme tento model s projektom Zväzobrana. Ten nebol dielom ministerstva obrany a možno aj preto ho po zmenách vo vedení armády v roku 2018 zrušili v počiatočnom štádiu.
Rátal so vznikom organizácie nadväzujúcej na dlhú a demokratickú tradíciu našich občianskych branných spolkov. Mala podchytiť nové formy občianskej brannej činnosti, ktoré zahŕňajú i taktiku, ale neozbrojenou formou, čo v porovnaní s vojenským výcvikom uľahčuje organizáciu a dislokáciu. Pobočky mali pôsobiť lokálne. Zväzobrana mala rozvíjať brannú kultúru, poznanie a civilnú obranu. V praxi by to znamenalo nielen nácvik taktiky, ale napríklad aj branný filmový či diskusný klub, knižnicu, krúžkovú záujmovú činnosť, miestne kultúrne aktivity a osvetu.
Organizácia mala byť súčasťou viacvrstvového systému brannej prípravy. V rámci prvej vrstvy, teda predbrannej prípravy, mal občan získať fyzickú kondíciu, základy civilnej obrany, topografie a prvej pomoci. Toto sa dá aj v bežnom vzdelávacom procese. Hlavná mala byť druhá vrstva. Využila by zmienené moderné formy brannej činnosti. Tu mala pôsobiť Zväzobrana.
Náborové príspevky nenahradia úprimný záujem ani tri štátne výcvikové zariadenia občiansku spoločnosť. Občianska branná činnosť je kľúčová pre rozvoj brannej kultúry a systému.
Úvodná základná príprava rátala so štrnástimi dvanásťhodinovými výučbovými dňami cez soboty a samoštúdiom. Mala sa zamerať na pochopenie bojiska a taktiky, no bez reálnych zbraní. Moduly výcviku z prvej a tretej vrstvy by nezahŕňala. Bola by teda cielenejšia a efektívnejšia. A lacnejšia. Nábor mala zabezpečiť príťažlivosť a časová i lokálna dostupnosť výučby pre ľudí, nie finančná odmena. Pri dislokácii činnosti sa mala využiť aj spolupráca so samosprávou.
Človek, ktorý by absolvoval druhú vrstvu brannej prípravy, by síce nebol spôsobilý bojovať, ale vyznal by sa v taktickej situácii a mohol by poradiť ostatným, ako prežiť. Po zániku základnej vojenskej služby nám práve takáto skupina ľudí v prípade vojny chýba. Branne aktívni občania sú tu ešte užitočnejší ako bývalí vojaci, ktorých vedomosti môžu byť už chabé.
Treťou vrstvou brannej prípravy by mala byť tá armádna. Až tu by sa predtým získané hlboké taktické a iné znalosti doplnili o vojenskú zbraňovú a technickú prípravu. Tento model lepšie znižuje riziko branného zneužitia občanov. Ak by branná príprava ani v druhej vrstve nezahŕňala výzbroj, v tomto zmysle by bola zúžená, no o to erudovanejšia v obsiahnutom učive. Branné zneužitie občana predpokladá skôr opačný model: teda ak vojenskú prípravu dostane v plnej šírke, ale iba na elementárnej úrovni. Ovláda trochu taktiku aj výzbroj, na jednoduché bojové úlohy sa dá použiť, celkovo sa tomu však málo rozumie a je ľahšie manipulovateľný.
Žiaľ, práve takýto široký, no plytký model výcviku dnes prinášajú Národné obranné sily. Je pomerne drahý, kultúrne nefunkčný a teritoriálne i časovo pre ľudí nedostupný. Náborové príspevky nenahradia úprimný záujem ani tri štátne výcvikové zariadenia občiansku spoločnosť. Občianska branná činnosť je kľúčová pre rozvoj brannej kultúry a systému. U nás neschopnosť jej rozvoja nahrádza kompromitácia pseudobrannými partiami a nemiestne reči o „polovojenských skupinách“.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.