Neriešme však iba problém, do akej úrovne by mali spomínané výdavky siahať, ale skúsme odpovedať na otázku: Ak už raz zvyšovanie výdavkov na obranu musí byť, dá sa tento neželaný element usmerniť tak, aby z toho bolo čo najviac prospechu pre ekonomiku?
Čo obsahuje euro na obranu?
Táto úvaha má zmysel najmä vtedy, ak výdavky zvyšujeme ako odstrašujúci preventívny nástroj, ktorým si kupujeme mier. A tiež na ochranu pred pohromami všetkého druhu, nie pre „chuť“ používať tieto prostriedky.
Na pomoc si vieme zobrať medzinárodnú klasifikáciu verejných výdavkov podľa ich funkcie (COFOG), kde je samostatná trieda výdavkov na obranu. V rade údajov uvidíme dlhodobo veľmi nízke hodnoty za Slovensko (nízke aj na pomery štátov V4), ktoré vypovedali o naivite ružových časov. Náznaky zmeny sú prítomné už pred vojnou na Ukrajine, v rokoch 2014 a 2017 vidno skokovité jednorazové zvýšenia investičných výdavkov na obranu (až znásobenie). Ich poddimenzovanie a modernizačný dlh sa už nedali ďalej zakrývať. Neobstojí argument, že je to iba kvôli vojne u susedov. Stačila by väčšia priemyselná havária alebo prírodná pohroma, a na túto zanedbanosť by sme škaredo doplatili. Vojna znásobila naliehavosť.
Čo sa skrýva v jednom eure vydávanom z verejných rozpočtov na obranu? Použijeme dlhodobý priemer dát o troch najväčších zložkách výdavkov od roku 2011, ale nezaťažený darovacími operáciami Ukrajine (tie operácie rozvrátili rad dát tak, že je problém s nimi pracovať).
Zhruba 57 centov z eura sa použilo na mzdy v sektore a na odvody z miezd. Tak ako väčšina verejného sektora, aj obrana použije väčšinu rozpočtu na mzdy. Ďalších 23 centov sa použilo na spotrebovávané vstupy (medzispotrebu). To sú všetky vstupy, ktoré sektor spotrebuje na výkon svojej činnosti (elektrina, toner do tlačiarne, upratovacie služby v budovách, palivo do dopravných prostriedkov a mnoho iného). Až posledných 17 centov je naozaj zaujímavých: to sú investície do tzv. fixného kapitálu (stroje a zariadenia, zbraňové systémy, budovy, infraštruktúra).
Keď už je potrebné viac vydávať na obranu, tak ako z toho vytĺcť čo najviac inovačných stimulov pre ekonomiku, a to aj mimo zbrojnej výroby?
Pozor, výdavky na obranu obsahujú iba pomerne malú časť, ktorá išla do zbraní a ďalšej techniky. A v tejto tvorbe fixného kapitálu je naša dlhodobá slabina, náš modernizačný dlh. Nejde teda o zvyšovanie hocijakých výdavkov. Do tej toľko omieľanej doterajšej hranice 2 % z HDP na obranu je potrebné započítať všetko uvedené. To nie sú len výdavky na zbrane, tie hrajú menšinovú rolu. Lenže práve táto zložka (fixný kapitál) má byť v budúcnosti „napumpovaná“. Nie mzdy, nie medzispotreba, ale zanedbaný fixný kapitál. Je tu riziko premaľovania iných výdavkov na vojenské, aby sa teraz dali ľahšie realizovať. S mäkšími rozpočtovými pravidlami a s využitím stupňov utajenia, s prejavením „kreativity“ politikov.
Aj šanca pre trápiaci sa priemysel?
Teraz tú tému zmiešajme s témou trápiaceho sa európskeho aj slovenského priemyslu. Oprávnene sa objavili obavy, ako túto zbrojnú výzvu zvládne priemysel zaťažený strácaním svojej konkurencieschopnosti. V tejto súvislosti možno parafrázovať slová Michaila Gorbačova, posledného prezidenta Sovietskeho zväzu. Ten kritizoval, že jeho krajina dokáže vyrábať špičkové zbrane, ale nevie vyrobiť dámsku bielizeň. Európa v súčasnosti je pravý opak. Odvykla si od zbrojnej výroby (vo veľkej miere aj od inej priemyselnej výroby).
U nás je to ešte trochu inak, podiel priemyslu na ekonomike je mimoriadne vysoký, tiež však potrebuje stimul. Zlý scenár nákupov by vyzeral asi takto: nakúpime množstvo strojov, vybavenia, zbraňových systémov bez toho, aby sme sa dokázali podieľať na ich vývoji, úpravách, výrobe, inovovaní a údržbe. Zbraňové systémy sa iba dovezú, no efekt pre ekonomiku bude iba negatívny: obrovská záťaž pre verejný rozpočet.
Lepší scenár je tento: nakúpime zbrane s tým, že sa zapojíme do ich vývoja, naše podniky zainovujú a upravia kapacity tak, aby sa zapojili do výroby, vytvoríme nové kooperačné väzby v priemysle, zapojíme sa do dodávok pre ostatné európske štáty. Vzniknú tým pozitívne efekty aj pre ostatné priemyselné odvetvia, nielen pre zbrojnú výrobu. Naprieč Európou (a u nás tiež) by mali nájsť spoločné projekty rezorty obrany a hospodárstva, aj s asociáciami priemyselných podnikov. Je príležitosť vytvoriť projekty, ktoré z nevyhnutného zla vytvoria stimuly aj pre priemysel a výskum.
Nevieme, ako v realite štáty pristúpia k napĺňaniu naozaj náročnej méty 5 % HDP na obranu. Je skôr možné, že sa to ustáli medzi súčasným stavom a touto métou. Možno časom niektoré štáty od týchto ambícií ustúpia. Lenže ekonómovia by mali posúvať debatu aj iným smerom: Keď už je potrebné viac vydávať na obranu, tak ako z toho vytĺcť čo najviac inovačných stimulov pre ekonomiku, a to aj mimo zbrojnej výroby?
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
