Pred treťou konferenciou, ktorá sa konala pred desiatimi rokmi v Etiópii, sme boli svedkami bezprecedentného pokroku v znižovaní chudoby, vo zvyšovaní počtu žiakov a v zabezpečovaní čistej vody na celom svete. Dnes sa však pokrok nielen spomaľuje, ale môže aj stagnovať – alebo, čo je horšie, môže sa zvrátiť.
Dlhy rastú, malá skupinka bohatne
Očakáva sa, že globálny ekonomický rast sa tento rok spomalí na najnižšiu úroveň (ak vynecháme pandemickú krízu) od roku 2008. Vyhliadky sú obzvlášť problematické pre rozvojové krajiny, ktoré už teraz rastú výrazne menej, ako je historický priemer. Tridsaťpäť krajín, prevažne v Afrike, sa už nachádza v dlhovej núdzi alebo im hrozí vysoké riziko zadlženia. Každá tretia krajina v súčasnosti vynakladá viac prostriedkov na splácanie dlhov veriteľom ako na zdravotníctvo alebo vzdelávanie.
Keďže splátky dlhu vytláčajú peniaze potrebné na rozvoj, budúcnosť týchto krajín je ohrozená. Medzitým sa globálna priepasť medzi najbohatšími a najchudobnejšími naďalej zväčšuje, pričom podľa odhadov svetoznámej britskej organizácie Oxfam sa nové bohatstvo 1 % najbohatších ľudí od roku 2015 zvýšilo o viac ako 33,9 bilióna dolárov. To by pokrylo odstránenie chudoby 22-krát.
Každá tretia krajina vynakladá viac prostriedkov na splácanie dlhov veriteľom ako na zdravotníctvo alebo vzdelávanie.
Situácia sa nezmení, ak sa nezvýšia finančné toky do rozvojových krajín. Nezabúdajme však, že rovnako ako na kvantite záleží aj na kvalite. Na druhej strane v obehu je príliš veľa peňažných prostriedkov, ktoré vedú k finančným ťažkostiam, a príliš málo tých, ktoré podporujú udržateľný ekonomický rast.
Sme presvedčení, že financovanie rozvojového sveta je natoľko dôležité, že by doň mali byť zainteresované všetky strany. Ako zdôraznil zosnulý pápež František, je to morálna povinnosť. To je posolstvo novej Výročnej správy Vatikánu o dlhu. Materiál reflektuje prácu celosvetovej komisie odborníkov, ktorej predsedal jeden z autorov tohto príspevku (Stiglitz). Náprava financovania rozvojového sveta je však aj vecou vlastného záujmu väčšiny vyspelých ekonomík. Koniec koncov chudoba a nerovnosť vedú k sociálnemu napätiu, ku chorobám a konfliktom, ktoré sa šíria bez ohľadu na hranice štátov. Okrem toho nedostatok financií v rozvojových krajinách znamená nedostatok investícií do zmierňovania klimatických zmien, čo je globálny verejný statok, ktorý je nevyhnutný pre budúcu prosperitu celého sveta.
Vzhľadom na to, že svet je taký rozdelený a postihnutý uplatňovaním hrubej sily a krátkodobým myslením, konferencia v Seville by mala byť vnímaná ako príležitosť na obnovenie multilateralizmu pre spoločné dobro. Bude to však musieť byť viac než len cvičenie v rečnení o nádeji na lepšiu budúcnosť. Takáto rétorika sa musí pretaviť do hmatateľného pokroku a existujú určité náznaky, že by sa tak mohlo stať.
Koniec rečnenia, tu je návrh riešení
Záverečný dokument Sevillský kompromis, ktorý vznikol v OSN v New Yorku, nám dáva istotu, že toto stretnutie položí základy novej dlhovej a finančnej architektúry. Konkrétne Španielsko predstavilo Sevillskú akčnú platformu, ktorá poskytuje komplexný rámec pre koalície ochotných presadzovať ambiciózne, ale uskutočniteľné aktivity, ktoré budú hnacím motorom podstatného pokroku pri riešení výziev súvisiacich s udržateľným rozvojom.
Napríklad by sa malo spustiť globálne centrum pre dlhové swapy, ktoré by vytvorilo veľkú finančnú platformu pre investície do udržateľného rastu rozvojových ekonomík. Dôležitým medzníkom by mohlo byť vytvorenie aliancie zameranej na odklad splácania dlhov: zmiernili by sa tak rozpočtové tlaky v chudobných, zraniteľných krajinách, vytváraných nepredvídateľnými udalosťami. Efektívnejšie by sa mala tiež využívať mena Medzinárodného menového fondu – SDR (osobitné práva čerpania) – ktorá patrí medzi globálne rezervné aktíva, ale disponujú ňou väčšinou iba bohaté krajiny. Ďalším dôležitým krokom by malo byť posilnenie hlasu zadlžených krajín, a to vytvorením platformy dlžníkov. Takisto by sa mal začať medzivládny proces reštrukturalizácie dlhu v OSN podľa zásad, ktoré už pred desiatimi rokmi schválila drvivá väčšina členských štátov.
Tieto kroky predstavujú len začiatok. Na konferenciu v Seville by sa časom mohlo spomínať nie ako na pristávaciu plochu, ale ako na štartovaciu plochu pre ďalšie kroky. Aby sa tak však stalo, musíme naďalej presadzovať ambicióznejšie, ale uskutočniteľné riešenia. Napríklad vytvorenie Výročného fondu s nevyužitými SDR v hodnote 100 miliárd dolárov, ktorý by slúžil na spätné odkúpenie dlhov. To by poskytlo najzraniteľnejším krajinám zdroje, ktoré zúfalo potrebujú na podporu udržateľného ekonomického rastu. Rovnako si možno predstaviť vytvorenie finančných swapov „dlh za prírodu“ a „dlh za rozvoj“, ako aj nové a spravodlivejšie dohody o ekologickom obchode a investíciách, ktoré by zvýšili domáce zdroje a uľahčili účasť rozvojových krajín na celosvetovom úsilí o riešenie zmeny klímy.
Konferencia v Seville bola príležitosťou, ako sa pozerať na svetové financie komplexne a ako vyslať silný signál o multilateralizme. Sme optimistickí, pretože veríme v silu pragmatizmu. Zameraním sa na realizovateľné riešenia, ktoré presahujú rámec textu akejkoľvek dohody, môžeme konečne vrátiť rozvoj na správnu cestu.
© Project Syndicate 1995–2025
www.project-syndicate.org
