Hansen a jeho kolegovia dokumentujú, že globálne otepľovanie sa od roku 2010 zrýchlilo o viac ako 50 % oproti predchádzajúcim štyrom dekádam. Za posledné dva roky vyskočila globálna teplota o viac ako 0,4 °C. Január 2025 bol jedným z najteplejších mesiacov v histórii meraní — s odchýlkou +1,74 °C oproti predindustriálnemu obdobiu. To všetko v čase, keď by sme sa podľa parížskeho klimatického dohovoru mali zúfalo snažiť udržať teploty pod hranicou 1,5 °C. Táto hranica je však už prakticky prekonaná.
Za tento vývoj môže viacero faktorov. Oceány, ktoré pohlcujú väčšinu prebytočného tepla, sa rýchlo otepľujú. Zníženie síranového znečistenia v severnom Atlantiku, zapríčinené sprísnenými reguláciami pre lodnú dopravu, spôsobilo, že menej oblakov a aerosólov odráža slnečné žiarenie späť do vesmíru. Viac tepla sa tak dostáva do atmosféry a oceánov.
Oceány fungujú ako obrovský akumulátor tepla. No to má aj odvrátenú stránku. Roztápanie polárnych ľadovcov sa zrýchľuje a čoraz viac sladkej vody prúdi do severného Atlantiku. Podľa Hansena je preto ohrozená Atlantická meridionálna cirkulácia (AMOC), známa aj ako termohalinný výmenník tepla, ktorý stabilizuje klímu severnej pologule. Ak sa AMOC zastaví, dôsledky môžu byť nesmierne vážne. Hladina morí pozdĺž východného pobrežia USA môže stúpnuť rádovo o metre. Západná Európa môže zažiť kolaps poľnohospodárstva v dôsledku sucha a extrémov. Klimatické pásma sa dramaticky preskupia, čo spôsobí nové a nepredvídateľné anomálie.
Počas minulých interglaciálnych období dokázala hladina oceánov stúpnuť o meter či dva v priebehu niekoľkých desaťročí. A dnes sa nachádzame v stave, keď sú podmienky na takýto rýchly rast opäť na stole.
Hansenov tím varuje, že k takémuto scenáru môže dôjsť už do roku 2050. To je v ostrom kontraste s predpokladmi IPCC (Medzinárodný panel o zmene klímy, podľa ktorého je kolaps AMOC v tomto storočí málo pravdepodobný. Hansen oponuje: Klimatické modely IPCC podceňujú rýchlosť topenia polárneho ľadu a prísun sladkej vody do oceánov. História planéty ukazuje, že podobné situácie už nastali, dokonca aj v relatívne nedávnej histórii. Počas minulých interglaciálnych období dokázala hladina oceánov stúpnuť o meter či dva v priebehu niekoľkých desaťročí. A dnes sa nachádzame v stave, keď sú podmienky na takýto rýchly rast opäť na stole.
Kým vedci medzi sebou diskutujú o presných príčinách a rýchlosti týchto zmien, v jednom sa zhodujú: tempo klimatickej zmeny sa zrýchľuje. A hoci nie všetci prijímajú Hansenove najhoršie scenáre, všetci upozorňujú, že pretrvávajúce spaľovanie fosílnych palív posúva systém k čoraz väčším rizikám.
Jeffrey Sachs z OSN to pomenoval priamo: Svet je ovládaný záujmami, ktoré nedbajú na prežitie budúcich generácií. Vlády zlyhávajú. Politici, ktorí by mali konať, miesto toho ustupujú tlaku fosílneho priemyslu. Ak by sme chceli naplniť cieľ Parížskeho dohovoru a udržať otepľovanie pod 2 °C, museli by sme globálne znižovať emisie o 7 % ročne — viac, než sme dosiahli počas pandemických lockdownov. Namiesto toho však emisie opäť rastú.
Ak teda hľadáme najväčšie riziko, Hansen hovorí jasne: Nie sú to len extrémne horúčavy, suchá či záplavy. Skutočný spiaci obor je kolaps AMOC a následný prudký rast hladiny oceánov. A na jeho prebudenie máme čoraz menej času. Aj keď si to nechceme pripustiť, so všetkou znalosťou a informovanosťou sa rútime do veľkých problémov. Môžeme ich však ešte odvrátiť. Ale len ak konečne prelomíme politickú apatiu a premeníme klimatické fakty na akciu. Inak sa deti dnešných politikov a voličov budú pýtať: Prečo ste neurobili to, čo bolo zjavne potrebné?
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
