Vedná disciplína dejiny národného hospodárstva raz bude podrobnejšie analyzovať hospodársky vývoj po roku 1989, ktorý sa začal obdobím transformácie na trhové hospodárstvo, pokračoval vstupom SR do EÚ a neskôr do eurozóny, bol poznačený krízami (finančnou a ekonomickou, pandemickou, inflačnou, energetickou) a vojnami (zatiaľ „iba“ ukrajinskou a obchodnou vojnou vedenou USA). V tomto dramatickom úseku viac ako 30 rokov dominovala jedna vládna sila – Smer-SD.
Hospodárske dedičstvo po Robertovi Ficovi
Jedným z dedičstiev po Robertovi Ficovi (napríklad popri fakte, že SR vstúpila do eurozóny počas jednej z jeho vlád a bol to on, ktorý presadzoval, aby bolo Slovensko v jadre eurozóny, čo by bolo vyžadovalo federálne prvky riadenia) bude, že Slovensko sa stane „jadrovou veľmocou“. Mohli by sme hovoriť aj o závislosti od ruského zemného plynu, no problémom v čase zhoršujúcej sa klímy je závislosť od plynu ako takého. Okrem toho, ak by sme porovnávali uhlíkovú stopu LNG dopravovaného tankermi z USA (podľa údajne dobrého „dealu“ Ursuly von der Leyenovej s Donaldom Trumpom za 750 miliárd USD, nehovoriac o tom, že časť sa získava krakovaním), ruský plyn dopravovaný potrubím by s najväčšou pravdepodobnosťou vykazoval uhlíkovú stopu výrazne nižšiu. To Fico, protiruské sankcie a „deal“ úplne ignorujú.
Až údajné rozhodnutie zveriť výstavbu nového jadrového zdroja s kapacitou 1 200 MWh bez výberového konania americkej spoločnosti Westinghouse prebudilo opozíciu z hlbokého spánku. Po viac ako roku! Uznesenie o výstavbe nového jadrového zdroja totiž prijala vláda už 15. mája 2024!
Riziko nedostatočne diverzifikovanej energetiky nás môže dobehnúť analogicky ako riziko, na ktoré mnohí upozorňovali dávnejšie: spoliehanie sa na vysokú koncentráciu automobilového priemyslu.
Žiaľbohu, ako sa nekvalifikovane vyjadruje jeden člen vlády, podľa ktorého náklady produkcie elektrickej energie z jadra sú nižšie ako z obnoviteľných zdrojov (a možno to nie je len presvedčenie ministra Tomáša Tarabu), rovnako nekvalifikovane aj Igor Matovič tvrdí, že náklady nového jadrového bloku dosiahnu 50 miliárd eur. No World Nuclear Industry Status Report uvádza, že náklady produkcie solárnej energie sú v rozmedzí od 36 do 44 USD za MWh, veternej energie medzi 29 až 56 USD a atómovej energie medzi 112 až 189 USD za MWh. A odhad nákladov, ktorý, pripusťme, že je podcenený, je predsa len násobne nižší: okolo 15 miliárd eur. Matovič má však pravdu v tom, že dnes je SR druhým najväčším producentom energie z jadra hneď po Francúzsku. Pred vojnou druhé miesto patrilo Ukrajine.
Opozícia by mala od Fica požadovať detailnú analýzu obsahujúcu odhad trhu s elektrickou energiou v nasledujúcich niekoľkých desiatkach rokov, požadovať nielen spresnený odhad nákladov na výstavbu nového jadrového bloku, ale i spôsob jeho financovania, odhad nákladov napríklad aj na likvidáciu jadrového bloku po ukončení jeho fungovania či odhad iných vyvolaných nákladov. Pretože to všetko sa odrazí na cene elektrickej energie. Nemôžeme sa uspokojiť s vyjadrením MH SR, že úvahy o cene energie z jadra sú dnes predčasné. Podľa Slovenskej asociácie udržateľnej energetiky cena za MWh z nového jadrového bloku sa odhaduje na úrovni 180 až 250 eur, t. j. výrazne viac ako napríklad z obnoviteľných zdrojov (OZE): 50 až 80 eur za MWh z veterných a zo solárnych elektrární.
Principiálne – ako ukazuje prípad Záporožskej jadrovej elektrárne – by sa mala posúdiť aj závislosť od centralizovanej produkcie energie pre energetickú bezpečnosť štátu.
Raz svieti, raz nesvieti…
Robert Fico raz vojde do histórie ako niekto, kto si robil žarty z OZE: raz svieti, raz nesvieti, raz fúka, raz nefúka… Aspoňže sa o nich nevyjadril ako minister životného prostredia, podľa ktorého sú cestou do pekla. S jadrom je to tak, že buď dodáva energiu, alebo stojí (pri odstávkach) a energiu nedodáva vôbec. Už to naznačuje, že jadro nepostačuje a nepostačia ani vodné elektrárne: vody ubúda.
Ešte by tu boli iné OZE. No aj v OZE sme na konci rebríčka: kým iné štáty sa zaviazali do roku 2030 vo svojom energetickom mixe dosiahnuť podiel OZE na úrovni 45 %, my plánujeme „až“ 23 %. Sme jedinou krajinou v EÚ, ktorej podiel OZE na mixe klesol. A to napriek tomu, že výhody OZE (možnosť decentralizovanej produkcie a spotreby, zrýchľujúca sa návratnosť investície, cena energie nezaťažená poplatkami, ktoré predstavujú viac ako 50 % ceny pre odberateľa a pod.) si začína uvedomovať aj podnikateľský sektor a domácnosti.
Riziko nedostatočne diverzifikovanej energetiky nás môže dobehnúť analogicky ako riziko, na ktoré mnohí upozorňovali dávnejšie: spoliehanie sa na vysokú koncentráciu automobilového priemyslu. To, čím sme sa hrdili – najväčšou výrobou automobilov na hlavu na svete – sa za zmenených podmienok stáva záťažou, dúfajme, že nie prekliatím. Podiel na tom však nemajú iba Ficove vlády. História by to mala zohľadniť…
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
