Opozíciu voči gender ideológii začal Vatikán, nasledovali viaceré vlny odporu, pričom v súčasnosti ide o nadnárodný fenomén diskutovaný na Západe i na Východe. Jeho kľúčovými aktérmi okrem Vatikánu sú americkí náboženskí fundamentalisti, ruskí ultrakonzervatívci či pravicoví politici z celého sveta. Našli by sme medzi nimi organizačné prepojenia, no ich spolupráca sa mení.
Fenomén genderu býva niekedy prezentovaný ako smiešny, inokedy zas ako nebezpečný, dokonca schopný podkopať základy židovsko-kresťanskej civilizácie. Často sa totiž prezentuje ako cesta k degenerácii a demografickému úpadku, ktorý je dávaný do (rasistického) kontrastu s rastom populácie etnických menšín, príchodom imigrantov a utečencov, majúcim viesť k úpadku Západu.
S nevraživosťou prišli pravicoví populisti
Ako ukazujú Agnieszka Graffová a Elzbieta Korolczuková, antigenderizmus sa rozšíril, keď si našiel cestu k pravicovému populizmu. Ich protagonisti spoločne útočili na práva žien, sexuálne a etnické menšiny a propagovali konzervatívny apel na rodinné hodnoty. Robili kampane proti interrupciám, sexuálnej výchove či podnikali snahy na zastavenie podpisovania Istanbulskej dohody a útoky na LGBTI+ komunitu.
Je to čiastočne chyba feministiek a LGBTI+ ľudí, ktorí vstúpili do koalícií s neoliberálmi, kvôli čomu je rovnoprávnosť žien vnímaná ako záležitosť bohatých a rodová rovnosť ako osobná roztopaš.
Populistické hnutie vzniklo z pocitu nemožnosti ovplyvňovať rozhodovanie, keďže sa politika politických strán vo vláde v zásade podobala. V dôsledku toho dospelo k záveru, že spoločenská zmena sa dá dosiahnuť len prostredníctvom výmeny skorumpovaných elít. A antigenderisti dali predstavu elít do súvisu s liberálnymi, progresívnymi politikmi, ktorým sa musí ľud (v role rodičov) brániť.
Z genderu alebo rodovej rovnosti, teda otázky ako zaistiť rovnaký prístup k zdrojom a príležitostiam bez ohľadu na rod, spravili strašiaka. Na Západe poslúžil ako náhradný cieľ za elity robiace tú istú politiku nehľadiacu na ľudí, vo východnej Európe sa stal stelesnením kolonizujúceho Západu a pripomienkou jeho poučujúcich predstaviteľov.
Náplasť na sociálny úpadok
Antigenderový populizmus nastúpil ako náplasť na negatívne dosahy neoliberálnej revolúcie a svetovej krízy. Kým od 80. rokov sprevádzal politiku slobodného trhu neokonzervativizmus, teda militaristická a intervencionistická politika (Irak, vojna proti terorizmu), od finančnej krízy ju dopĺňal pravicový populizmus. Keďže neoliberálni politici potrebovali osekávať náklady štátu na zdravotníctvo, vzdelanie a sociálne dávky, alternatívu pre sociálny štát našli vo vyzdvihovaní rodiny a výzve, aby ľudia znovuzískali stratenú dôstojnosť, hrdosť a solidaritu v rámci nej – ako dobrý rodič, milujúca manželka či manžel – a takto čelili neistej budúcnosti a rozkladným sociálnym silám (chudoba, nezamestnanosť, sociálna neistota).
Pravica totiž nevníma problém v socioekonomických pojmoch, teda ako nespravodlivosť a vykorisťovanie, ale v morálnych významoch, ako nenásytnosť, konzum či duchovné prázdno. Neoliberalizmus preto skôr nazve „prebujneným individualizmom“, „konzumerizmom“, a to, čo feministi nazývajú „krízou starostlivosti“, keď sú domácnosti a komunity pod čoraz väčším tlakom, pomenuje ako „kríza rodiny“ či „kultúra smrti“.
Aj keď ekonomické dosahy krízy najviac znášajú ženy, a zo sexuálnych menšín sa robia obetní baránkovia, pravicovým populistom sa darí označovať ich za hrozbu. Je to čiastočne chyba feministiek a LGBTI+ ľudí, ktorí vstúpili do koalícií s neoliberálmi, kvôli čomu je rovnoprávnosť žien vnímaná ako záležitosť bohatých a rodová rovnosť ako osobná roztopaš.
Preto by rolu zástupcov ľudu mali prevziať a osvojiť si ženy spolu s inými marginalizovanými skupinami. Apelovať na solidaritu a nádej bežných, no odlišných ľudí vykonávajúcich potrebnú reprodukčnú prácu, na ktorej stojí spoločnosť, a domáhať sa ich práv. Ako to robia španielske feministky s odbormi, talianska ľavica spolu s migrantmi a utečencami, americké hnutia za rasovú spravodlivosť či poľské feministky pracujúce s ľuďmi so zdravotným postihnutím, sestričkami a s opatrovateľmi.
Marginalizované skupiny dosiaľ oslovovala pravica, no iba ako jednotlivcov, ktorí môžu zmeniť svoju situáciu. Takto sa odkláňala pozornosť od systémových zlyhaní kapitalizmu, zatiaľ čo z nich mohli viniť hnutia za zrovnoprávnenie žien a LGBTI+ ľudí. Reagovala tak na hlas nevypočutých a ponúkla im možnosť, kam nasmerovať svoj hnev.
Z kuchyne pravicového populizmu je aj chystaná slovenská novela ústavy SR o „národnej identite“. Vychádza z maďarskej novely z roku 2018, ktorej výsledkom je nerešpektovanie práv menšín, ako sú azylanti či LGBTI+ ľudia, potláčanie opozície, slobody médií a zhromažďovacieho a združovacieho práva. Teda vytvorenie zásterky, aby sa nepomenovávali systémové problémy, a namiesto štátu pre všetkých sa pokračovalo v jeho rozklade.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
