Ľudia sa nielenže po svojej krajine pohybovali, ale aj stanovali, čundrovali, kúpali sa, rybárčili, opekali, zbierali huby a lesné ovocie. Nebol to len výsledok socializmu, ale aj zvyklostí z epochy súkromného maloroľníctva.
S rozvojom súkromného vlastníctva v „ponovembrovom“ období sa však postupne aj u nás začali objavovať ploty. Často aj tam, kde sme si ich prv nevedeli ani predstaviť. Občas sa objaví postreh, že kým za socializmu boli hranice republiky obohnané plotom, dnes je štátna hranica pomaly jediné miesto, kde sa plot nenachádza.
Na tento problém nadväzujú diskusie o tom, koľko húb v lese či malín na jeho okraji si môže človek nazbierať, a či vôbec nejaké. Nedostane pokutu? Je pochopiteľné, že nové pomery, na ktoré sme si ešte celkom nezvykli, vzbudzujú rozčarovanie. Ak k tomu prirátame nástup moderných technológií, rozčarovanie sa mení na dystopický scenár. Dnes to už často nie je dôchodca, kto stráži kukuričné pole. Môže to byť kamera s automatickým rozoznávaním tvárí, napojená na terminál súkromnej bezpečnostnej služby. Odtrhnete si plod či hríby tam, kde sa to nemôže, prejdete cez miesto označené „súkromný pozemok“ a môžete mať namiesto prázdnin vytriasačky.
Odtrhnete si plod či hríby tam, kde sa to nemôže, prejdete cez miesto označené „súkromný pozemok“ a môžete mať namiesto prázdnin vytriasačky.
Nemožno sa čudovať, že mnohí spomínajú na minulé časy ako na obdobie istého druhu slobody. Práve takej, aká je bežnému človeku najdostupnejšia. Netýka sa síce priamo politiky, ale toho, čo sa bežných ľudí dotýka veľmi osobne. A nedá sa to zaplatiť údajne vyššou priemernou reálnou mzdou v porovnaní so socializmom.
Súkromný majetok si zaslúži primeranú ochranu. Lenže malo by sa rešpektovať aj to, že krajina v podstate patrí všetkým jej obyvateľom, a teda v istom zmysle i súkromného vlastníka pozemku môžeme chápať len ako „nájomníka“. Zišiel by sa nám zákon o slobode pohybu, ktorý by dal tieto dva protikladné princípy do rovnováhy.
Dnes tento problém zvýraznila aj proklamovaná potreba obrany vlasti. Od občanov sa chce, aby v prípade potreby bránili svoju krajinu. To je prakticky ťažké bez toho, aby sa priamo v tej krajine branne pripravili na túto úlohu, či bez toho, aby bola podoba krajiny pripravená na to, že sa tam môže viesť bojová činnosť. Za prvej Československej republiky boli zhromažďovacie práva v porovnaní s dnešným štandardom obmedzené. No podľa zákona o brannej výchove z roku 1937 práve „spolky pestujúce vojenský výcvik“ mohli, na rozdiel od iných spolkov, vykonávať masové branné cvičenia v prírode. Čiže ich právo na využívanie krajiny bolo rozšírené.
Občianska branná činnosť je pri brannej príprave občanov nenahraditeľná. Dnes aj v kontexte obranných environmentálnych projektov. V čase umelej inteligencie je dôležitá príprava terénnych štruktúr v krajine tak, aby umožňovali pohyb a maskovanie vojsk aj civilistov. Aj tu treba dať do primeraného súladu súkromný a verejný záujem.
Sloboda pohybu a využitia krajiny má aj iný rozmer: Prečo by mal človek brániť krajinu, po ktorej sa nemôže ani voľne pohybovať? Možno toto je téma pre politikov. A nie robiť si selfie fotky v maskáčoch, s predstaviteľmi kontroverzných „bojových športov“, počas plytkého vojenského výcviku, v rámci modelu brannej prípravy, ktorý je z hľadiska branného systému koncepčným krokom späť. Dekadentná pseudomaskulinita nie je dobrým základom pre vyspelú kultúru ani pre občiansku brannú kultúru.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
