Európa má viacero tvárí, viac než rímsky boh Jánus. Okrem nádherných umeleckých skvostov, technologických vynálezov a humanistických myšlienok najčastejšie sa pri riešení svojich problémov chytala meča a do svojho krvavého kolotoča vtiahla veľkú časť ostatného sveta. Z neslávnych európskych vojen sa stali ešte neslávnejšie, svetové.
Japonsko predstavovalo výnimku. Do vojny nevstúpilo pod vynúteným tlakom svojho spojenca, ale z vlastnej vôle. Stalo sa prvým spúšťačom, keď 7. júla 1937 napadlo druhý raz v histórii Čínu, čím vyvolalo reťaz udalostí, ktorých výsledkom bola smrť okolo 20 miliónov ľudí, čo je asi tretina všetkých strát. Aj koniec vojny môžeme spájať s Ďalekým východom, keď cisár krajiny vychádzajúceho slnka 15. septembra prečítal znenie kapitulácie.
Je prirodzené, že odpoveď po sformovaní protihitlerovskej koalície bola rázna a rozhodná. Nastal však problém, s akým sa stretávame neraz aj pri iných konfliktoch. Môže postihnutá strana reagovať ľubovoľne, aby zastavila, odradila a potrestala agresora?
Nemysleli na zajtrajšok
Zhodenie uránovej bomby menom Little boy (Chlapček) v pondelok 6. augusta 1945 o 8.15 h nad stredom Hirošimy a o tri dni, vo štvrtok o 11.01 h druhej, v tomto prípade plutóniovej bomby Fat man (Tlsťoch), v centre japonských katolíkov, v Nagasaki, sa udialo v čase, keď Európa si už liečila rany a radovala sa z mieru.
Vplyvní rozhodli o útoku už v pomerne pokojnom čase. Nemysleli na to, čo bude zajtra a čo môže prísť vo vzdialenej budúcnosti. Demokratické štáty by si vo vojne nemali vyberať za cieľ civilné masy. Počet prvých obetí bol vysoký, odhady hovoria do 150 000 ľudských životov. Niekto môže namietať, že najsilnejší spojenec Nemecka už predtým zažil nálety, ktoré priniesli desaťtisíce strát životov. Explózia zasiahla stred Hirošimy, v ktorom sa nachádzali školáci a personál nemocníc. Väčšina dospelých, pokiaľ neslúžila inde v armáde, pracovala väčšinou na okrajoch mesta.
Viacerí preživší zaznamenali bezprostredné zážitky v spomienkach. Ich texty sa nečítajú ľahko. Treba mať na to silný žalúdok. Neopisujú iba pováľané budovy, Hirošimčanov, z ktorých sa za okamih stali trosky, ale aj tiene, ktoré zanechalo žiarenie na stenách po ľuďoch a predmetoch. Azda najznámejší autor, lekár Mičihiko Hačija dokumentárne spísal obrazy hrôzy v knihe Hirošimský denník, ktorá vyšla aj v slovenčine.
Napísal: „Videl som tieňové postavy ľudí, z ktorých sa podaktorí podobali kráčajúcim mátohám. Iným pohyb zrejme pôsobil bolesti, pričom vyzerali ako strašiaky, lebo ruky s ovisnutými predlaktiami a prstami držali ďaleko od seba… Všetkých ľudí, ktorých som stretol, charakterizovalo jedno spoločné – úplné mlčanie… A vôbec nemali tváre! Oči, nosy, ústa – to všetko im zhorelo – a uši akoby sa im boli roztopili.“
Živí závideli mŕtvym
Najväčším problémom sa nestali dva krátke okamihy, t. j. zhodenie bômb, ale nasledujúce udalosti. Vedľa prvých obetí zomierali tí, ktorí sa usilovali nezištne pomáhať. K nim sa pridali tí, ktorí v nasledujúcich dňoch pili kontaminovanú vodu, lebo inú nezohnali.
Oficiálne štatistiky hovoria o ďalších vyše 550 000 nepriamych obetiach výbuchu, ktoré často závideli mŕtvym. Stali sa pacientmi s najhoršími chorobami (napríklad s leukémiou). Pohybovali sa ťažko a s veľkými bolesťami. Niekedy vážne ochoreli až po rokoch, keď sa zdalo, že sú z toho najhoršieho vonku. V spoločenskom rebríčku sa ocitli zrazu v druhoradom postavení. S námahou si hľadali zamestnanie. Strach z dedenia chorôb bol taký silný, že mladí mali problém pri zakladaní rodín. Mnohých ťažili aj duševné traumy. Vážne rozmýšľali o samovražde.
Nastal problém, s akým sa stretávame neraz aj pri iných konfliktoch. Môže postihnutá strana reagovať ľubovoľne, aby zastavila, odradila a potrestala agresora?
Dvojročná Sadako Sasakiová prežila bombardovanie bez viditeľného zranenia. Vyrástlo z nej silné a zdravé dievčatko. Prešlo deväť rokov a ocitla sa s ťažkou leukémiou v nemocnici. Na lôžku 14 mesiacov skladala z papiera jedného žeriava za druhým, s nádejou, podoprenou starou legendou, že sa uzdraví. No nestalo sa tak. Jej osud pripomína deväťmetrová socha v hirošimskom Parku mieru, ku ktorej návštevníci prinášajú papierové žeriavy.
Jediný živý organizmus, ktorý odolal, sa stal strom ginko dvojlaločné, ktorý ako druh existuje aspoň štvrť miliardy rokov. Človek napriek tomu, čo si o sebe myslí, zďaleka nie je taký odolný. Patrí k slabým jedincom nielen fyzicky, ale aj duševne.
Dnes, keď sa potácame na prahu tretej svetovej vojny, si to málo uvedomujeme. Rozprávať o použití jadrovej zbrane, a to je jedno v akom jazyku, je veľmi neúctivé k prvým a neskorším obetiam dvoch spomínaných japonských miest, ale aj nezodpovedné k súčasníkom a k budúcemu životu na našej planéte. Po dvojnásobnom precedense sa smrtonosný a vzájomne seba zničujúci kolotoč dá ľahšie rozkrútiť.
