Vraj najšťastnejší sú Dáni, a vôbec, tam na severe, akoby si vedeli so všetkým lepšie rady. Čím viac na juh nespokojnosť rastie a ľudia to dávajú najavo, demonštrácie za a proti sú na dennom poriadku aj v zavedených demokraciách a hlas ulice stále častejšie znie i v nádherných starých parlamentoch.
S hlasom ľudu by to možno bolo aj v poriadku, problémom je, aké posolstvo politikom posiela. Obyčajne podporuje alebo odmieta jednoduché riešenia jednej politickej línie, spravidla podľa toho, kam protestujúci politicky patria. Nekonečné polemiky o vhodnosti takéhoto riešenia by tiež nemuseli byť na škodu, keby viedli k zmysluplnému záveru, ktorý by tá druhá strana nespochybňovala, držiac sa logiky zdravého rozumu.
Pokiaľ sa však v diskusii k akémukoľvek zákonu budú presadzovať len politické línie, posilňované osobnými ambíciami a antipatiami politikov, pokiaľ budú prevládať politické ciele nad odbornými, pokiaľ nebude zbytočné hľadať politickú zhodu na farbe slnka, dovtedy bude práca politikov iba preťahovanie sa lanom a problémy obyvateľov sa správne riešiť nebudú. Je smutné, že naši politici si neuvedomujú, že verejnosti neslúžia tak, ako sľúbili pár mesiacov pred voľbami.
Ach, ten populizmus a popletenosť
My Slováci máme zvláštny sklon nadávať na tých, čo nám vládnu, a nerešpektovať nič, ani to, čo sme si právoplatne odsúhlasili a prijali. Možno preto, že nás skoro všetci politici už sklamali, a tí skôr narodení sme aj svedkami ich úpadku a názorovej nestálosti. To ostatne je v modernej politike čoraz častejšie. Načúvať hlasu ulice a podľa toho meniť svoj program – to sa volá populizmus. Žiaľ, prenikol do všetkých politických strán na všetkých kontinentoch.
Preto máme strany, pôvodne ľavicové, ktoré ochraňujú multimilionárov, iné, naopak, pravicové sú s ľavicovým programom či progresívno-liberálne, ktoré bojujú proti všetkým stranám s inými názormi, lebo predsa len tie ich sú správne. Čo si o tom má myslieť obyčajný človek? Čestnému a možno trochu naivnému občanovi sa populizmus protiví. Ako keď spisovateľ zmení niektoré časti románu podľa spoločenskej objednávky, len aby mal u čitateľov úspech.
Osvojili sme si systém, kde podstatná je politická dohoda, pravda, ako politický tovar, je prekrútená ako paragrafy, ktoré ju majú obhajovať. Ľudia už neveria ničomu, a to akoby bol aj niečí cieľ.
Modernej politike smejúcej sa z odporcov populizmu pomáhajú aj médiá. Vraj nie je podstatná politická strana, dôležité sú osobnosti. Tejto lži naleteli milióny ľudí v naivnej viere, že programy strán sú zbytočné. Nechápu, že podľa nich sa formuje politická línia strany a volič má šancu to zistiť aspoň pred voľbami. Osobnosti môžu zo strany odísť, línia by sa mala zachovať. Nič neplatí doslova, no presadzovanie úlohy osobností v politike legitimizuje nástup autokracie, slovenskí vodcovia – Mečiar, Dzurinda, Fico a ich nasledovatelia – mali k tomu blízko.
Možno sa to raz zmení, no v súčasnosti sa spoliehame na osobnosti, ktoré nemáme, a preto je aj úroveň politiky na celom svete taká, aká je. Akoby sme si nechceli uvedomiť, že osobnosti nie sú parašutisti z Marsu, objednané tou správnou politickou líniou, ani priesady zvláštnych a drahých rastlín, ale osoby z mäsa a kostí, ktoré splodil náš systém plný neúprimností, nenávisti, chamtivosti, prázdneho naparovania sa a internetových povrchností, kde v zmysle slobody prejavu môže hocikto očierniť hocikoho bez jediného dôkazu.
Pravda ako politický tovar
Osvojili sme si systém, kde podstatná je politická dohoda, pravda, ako politický tovar, je prekrútená ako paragrafy, ktoré ju majú obhajovať. Ľudia už neveria ničomu, a to akoby bol aj niečí cieľ. Uvrhnutí do nevedomosti preto často stoja na nesprávnych miestach, hlas ulice s tým cynicky kalkuluje, veď všetko si nakoniec odskáče ten najzraniteľnejší – obyčajný človek.
Ten nemá prostriedky na drahú zahraničnú liečbu, ktorú dostanú domáci obyvatelia zadarmo a vtedy, keď ju potrebujú. Vďačne sa posadí medzi „kolegov“ pacientov na dlhej chodbe plnej vírusov počas jesenných mesiacov, aby si domov priniesol inú chorobu, alebo si aj privstane, aby sa o šiestej ráno zapísal do poradovníka k očnému, dá si od sestry nadávať, keď u iného špecialistu mešká pár minút, náš človek znesie veľa. Na vidieku ho často vídavame, ako sa trmáca po vybitých hradských vo svojom malom autíčku a zadržiava dych, či ho tento starý most ešte udrží, v rádiu hlásia, že končí, ach, fajn, má teda dnes šťastie, čo na tom, že ten súd v okresnom meste prehral, aj keď bol jasne v práve, veď tú parcelu zdedil po dedovi, len nemal dosť peňazí, aby to obhájil.
No, čo už. Dajako len dožijeme, zvykli hovoriť naši starí rodičia, veď bežný človek potrebuje k normálnemu životu predovšetkým pokoj. Iste, dobre je byť aj bohatší a zdravý. My mladší sme mali plány vzlietnuť a naše deti už majú aj krídla napriahnuté. Len akoby ich niekto za ne držal na zemi.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
