Každá z nich však nadhodila problém „energetickej blokády Ukrajiny“, ktorá podľa niektorých médií mala byť jednou z tém rozhovoru Fica s ruským prezidentom Vladimirom Putinom v čínskom Pekingu len niekoľko dní predtým. Robert Fico v odpovediach na tieto otázky celkovo trikrát dôrazne poprel šíriacu sa fámu, že na stretnutí s ruským lídrom sa diskutovalo o energetickej blokáde Ukrajiny. Ukrajinský prezident však jeho slovám zrejme veľmi neuveril, pretože v reakcii na nastolenú tému spracoval problém energetickej blokády ako fakt.
Zdanlivo banálny „incident“ možno vypovedá o niečom hlbšom v pozadí vzťahu Fica a Zelenského. Možno je to nedôvera. Táto nedôvera až tak veľmi neprekvapuje, ak zoberieme do úvahy základný politický a ideologický rozpor medzi slovenským premiérom a ukrajinským prezidentom. Stretnutie lídrov a zástupcov 26 štátov pri oslavách 80. výročia skončenia druhej svetovej vojny v Číne nebolo len spomienkovou akciou. Bol to významný geopolitický signál.
Ficova geopolitická inklinácia nemusí byť len teatrálne gesto. Posun geopolitického ťažiska sveta smerom na Východ je historický fakt súčasnosti.
V tomto smere zarezonovali najmä dva momenty, ktoré si vyslúžili nielen reakciu prezidenta USA Donalda Trumpa na jeho sociálnej sieti Truth Social, ale aj vytriezvenie geopolitických analytikov. Prvým je spoločná fotografia lídrov Ruska, Číny a Severnej Kórey na vojenskej prehliadke, ktorá demonštrovala vojensko-technický pokrok Pekingu. Druhým momentom je družné spoločné stretnutie indického premiéra Narendru Módiho s Vladimirom Putinom a čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom počas zasadania Šanghajskej organizácie pre spoluprácu, ktoré sa prekrývalo s oslavami konca vojny.
Zblíženie Naí Dillí s Moskvou a Pekingom nie je len výsledkom päťdesiatpercentných ciel, ktoré nedávno uvalil Trump na vybraný tovar z Indie. A zrejme to nie je ani len dočasné Módiho gesto v ústrety USA, ako dúfajú optimisti na Západe. Geopolitické pomery sa totiž v poslednej dobe zásadne zmenili.
Zblíženie troch hlavných mocností Eurázie je aj výsledkom vzrastajúcej geopolitickej príťažlivosti Číny, ktorá sa z rozvojovej krajiny posunula na úroveň svetovej priemyselnej a vojenskej veľmoci. Rusko je hlavným dodávateľom ropy a zemného plynu do Číny. India dováža čierne zlato tiež najmä z Ruska. Strategické partnerstvo dvoch najľudnatejších a jedného najväčšieho štátu sveta, ktoré majú spoločné suchozemské hranice, postupne začína dávať väčší zmysel, ako vzťahy s Washingtonom na opačnej strane sveta. Vojenskými partnermi sú však najmä Čína, Rusko a Severná Kórea.
Aktivity slovenského premiéra nie sú „politikou štyroch svetových strán“, ale skôr pokusom lavírovať medzi dvoma geopolitickými blokmi. História pozná politikov, ktorí to dokázali.
Vzniká tak reálna alternatíva k Západu, na ktorého čele sú USA. Z pohľadu klasickej geopolitickej koncepcie Halforda Johna Mackindera je to skoro učebnicová situácia konfliktu medzi „pevninskými“ a „námornými“ mocnosťami. Hoci sa všeobecne očakáva konfliktná situácia v súvislosti s Taiwanom, hlavnou líniou „ostrej“ konfrontácie dvoch blokov je zatiaľ Ukrajina.
Ficova geopolitická inklinácia na Východ vôbec nemusí byť len teatrálne gesto či vedomý lacný komparz. Posun geopolitického ťažiska sveta smerom na Východ je historický fakt súčasnosti. Aktivity slovenského premiéra však nie sú „politikou štyroch svetových strán“, ale skôr pokusom lavírovať medzi dvoma geopolitickými blokmi. História pozná politikov, ktorí to dokázali. Uveďme len bývalého juhoslovanského lídra Josipa Broza Tita. Je však otázne, či má Fico dosť veľký geopolitický formát na to, aby úspešne „uhral“ až takúto vysokú hru.
