Možno by sa dokonca viacerí zamysleli, čo robiť, aby sa podobné vojny nikdy neopakovali. Namiesto analýz sa však na Fica v našich médiách spustil len emotívny príval odsúdenia, posmeškov a opovrhnutia, obvykle spájaný len s najhoršími zločincami.
Rusko-čínske sprisahanie
Médiá sa v skratkovitom hodnotení Ficovej provokatívnej prítomnosti v Pekingu venovali skutočným geopolitickým „perlám“. Napríklad tomu, že Rusi a Číňania plánujú vyhrať tretiu svetovú vojnu pomocou nesmrteľných vojakov. Vraj sa o tom rozprával ruský prezident (diktátor a vojnový zločinec) s čínskym prezidentom (diktátor), pričom ich výborne dopĺňal severokórejský prezident (diktátor). Ten isto rád prispeje svojou porciou nesmrteľnosti do víťaznej vojny proti kolektívnemu Západu. Iní zúčastnení svetoví lídri ani nestáli za reč.
Čína Západ predbehla už prakticky vo všetkých kľúčových socioekonomických a technologických indikátoroch. Rozmenené na drobné: ohrozila zisky západných korporácií, ktoré donedávna brali Čínu len ako zdroj lacnej pracovnej sily.
Táto neskrývaná paranoja prekonáva aj úroveň propagandy z najchladnejších období studenej vojny. Bývalý československý minister zahraničných vecí Bohuslav Chňoupek, ktorý mal tiež zmysel pre iróniu, raz vo vtedajšej „mienkotvornej tlači“ obdobie studenej vojny opísal takto: „Doobeda sme chrlili oheň a síru cez oceán a poobede sme išli na ryby.“
Súčasné napätie sa už ani nedá opísať ako „studená“ vojna. Nie nadarmo v týchto dňoch Trump so skromnosťou jemu vlastnou a s ochotnou asistenciou svojho už bývalého ministra obrany premenoval ministerstvo obrany Peta Hegsetha na ministerstvo vojny. Vyzerá to síce ako úsilie odhaliť štátne tajomstvo, ktoré sa už predtým inzerovalo desiatky rokov vo všetkých svetových médiách, no verme, že aspoň tentoraz médiá Trumpa ocenia, minimálne za jeho úprimnosť.
V čom tkvie „čínsky problém“?
Pre mnohých analytikov nepredstavuje dnes najväčšiu hrozbu bájna „Ríša zla“, teda Putinovo Rusko, ale Čína Si Ťin-Pchinga. Vraj kým Rusko sa na vojensko-ekonomickú veľmoc iba hrá, Čína ňou skutočne je. Zabudnime teraz, že oficiálne má Ríša stredu jedinú zahraničnú vojenskú základňu v africkom Džibuti (v porovnaní so stovkami základní USA iste oveľa nebezpečnejšiu), a že v modernej histórii Čína nikoho nenapadla – a úvahy o čínskom „imperializme“ sa nám ukážu v reálnom svetle.
Kým ešte v roku 1984 viac ako pätina populácie žila v extrémnej chudobe, definovanej príjmom nižším ako 2,15 dolára na deň, v roku 2016 už na svete s podobným „príjmom“ nežil jediný Číňan. Iste nebude náhoda, že práve v tomto období sa vnímanie Číny v USA a na Západe prudko zhoršilo: kým v roku 2018 ešte viac ako polovica obyvateľov USA hodnotila Čínu pozitívne, dnes je to menej ako pätina. Kto sa o to postaral? Donald Trump ešte počas svojho prvého (pred)volebného obdobia opakoval že „má rád Čínu“. Teraz však oslavy víťazstva a konca druhej svetovej vojny v Pekingu komentoval ako „čínsku konšpiráciu proti USA“.
Kontraproduktívne dovozné clá na čínske elektromobily sú len pomyselnou špičkou ľadovca. Vo víre takmer výhradne negatívnych správ z Číny skoro nikto nezachytil informáciu, že tamojšie celkové emisie oxidu uhličitého za posledný rok klesli, kým spotreba energie vzrástla. Stalo sa tak po prvý raz v histórii vďaka alternatívnym zdrojom s nízkou uhlíkovou stopou.
Čína totiž Západ predbehla už prakticky vo všetkých kľúčových socioekonomických a technologických indikátoroch. Rozmenené na drobné: ohrozila zisky západných korporácií, ktoré donedávna brali Čínu len ako zdroj lacnej pracovnej sily. To už dávno neplatí. Namiesto prácneho prehrabávania sa v nudných štatistikách a grafoch si stačí pozrieť zopár tik-tokových videí z dielní samotných šokovaných Američanov, ktorí si dali toľko námahy, že Čínu navštívili. A nestačia sa čudovať. Nie je to ani oslava techno-optimizmu, ani komunistického režimu, ako u nás do omrzenia opakujú mienkotvorné zdroje, ale obyčajný opis reality. Nezostáva než dodať: tým horšie pre tú realitu.
Niečo pre obhajcov čistoty (klímy)
Kontraproduktívne dovozné clá na čínske elektromobily sú len pomyselnou špičkou ľadovca. Vo víre takmer výhradne negatívnych správ z Číny skoro nikto nezachytil informáciu, že tamojšie celkové emisie oxidu uhličitého za posledný rok klesli, kým spotreba energie vzrástla. Stalo sa tak po prvý raz v histórii vďaka alternatívnym zdrojom s nízkou uhlíkovou stopou. Čína sa stala prakticky monopolným vývozcom lacnej nízkouhlíkovej, najmä solárnej energie do krajín globálneho Juhu. A Západu uteká (rýchlo)vlak ešte rýchlejšie, než ako tieto rýchlodráhy Číňania stíhajú budovať doma. Cesta k nulovým emisiám skleníkových plynov je, samozrejme, viac ako vzdialená, ale vytváranie propagandistických zákopov medzi Čínou a nami prospieva len potenciálnym ziskom zbrojných koncernov (ak sme vo výpočte príjemcov benefitov tejto „politiky“ na niekoho zabudli, ospravedlňujeme sa).
Ešte raz pre tých, ktorí to nechcú počuť: Čína nás dnes už nepotrebuje. Zato my ju áno. Bez ohľadu na to, že je to mnohým proti srsti. Európske elity by sa mali zobudiť, kým ešte nie je úplne neskoro. Pretože tam, kde nie je možná diplomacia, nakoniec zvíťazí vír vojnových bubnov. Bol to nesmrteľný Albert Einstein, kto predpovedal, že vo štvrtej svetovej sa už bude bojovať len s pomocou kamenných nástrojov.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
