V našom storočí na Slovensku vôbec prvú takúto výstavu pripravili Múzeum obetí komunizmu, Ústav pamäti národa a český Ústav pre štúdium totalitných režimov. Prichádza v roku 80. výročia nezákonného odvlečenia – ako ukazujú výsledky najnovšieho bádania – najmenej 25 000 našich spoluobčanov do Sovietskeho zväzu. A vstupuje do kontextu obmedzeného poznania aktu hrubého pošliapania štátnej suverenity obnovovanej ČSR predátorom z východu. Šlo, ako konštatuje titul projektu, o prvé obete komunizmu na Slovensku.
Násilné deportácie ignorujúce zmluvu podpísanú len o pol roka skôr sa začali okamžite po vstupe sovietskych vojsk na naše územie, v októbri 1944, a kulminovali na jar nasledujúceho roku. Skutočnosť, že výstava mala pred letom premiéru v Košiciach, rešpektuje domácu „topografiu“ zločinu. Štyri pätiny odvlečených pochádzali z východu krajiny (podobný nepomer, tentoraz v počtoch obetí na životoch sa zopakuje pri príchode predátora v auguste 1968; v Košiciach sa jednou z obetí stane preživší gulag).
V objatí spojenca
Aké boli príčiny povojnovej otvorenej zvole represívnych orgánov ZSSR na území ČSR, teda nominálne jednej zo spojeneckých krajín? V dôsledku známeho opovrhovania ľudskými životmi vojakov aj civilistov utrpel ZSSR počas 2. svetovej vojny neúmerne vysoké straty. Timothy Snyder uvádza dátum, keď počet v boji zabitých príslušníkov Červenej armády za jeden deň dosiahol straty amerických a britských vojakov počas celej vojny. Stalin preto jedným ťahom pera rozhodol o odvlečení státisícov občanov obsadzovaných území, najmä mužov vo veku 18 – 50 rokov. Druhou príčinou bolo sociálne inžinierstvo – popri práceschopných Sovieti poľovali na miestne elity, ľudí s autoritou, teda učiteľov, lekárov či kňazov.
Cieľom bolo otupiť odpor pred nadchádzajúcou sovietizáciou dobytých území. V prípade Slovenska šlo aj o tretí dôvod. Beneš počas návštevy Moskvy v decembri 1943 pri rokovaní s ministrom zahraničných vecí Molotovom na záznam povedal, že v záujme kohézie spoločného štátu potrebuje, aby Sovieti „priateľsky“ naliehali na potrestanie slovenských vojnových zločincov a aby pri odplate za spojenectvo s Berlínom umožnili Čechom vyhnúť sa obvineniu, že sú voči Slovákom zaujatí. Kontrarozviedka Smerš, výkonný orgán tajnej polície NKVD, pristupovala ku skutočným alebo k domnelým kolaborantom arbitrárne; podľa toho, či sa jej podarilo naplniť kvóty budúcich nevoľníkov.
Povojnové retribučné súdnictvo by bolo možné označiť za spravodlivé len v prípade, ak by každý obvinený dostal šancu na spravodlivý proces pred československými orgánmi, nie pred sovietskymi „trojkami“.
Povojnové retribučné súdnictvo by bolo možné označiť za spravodlivé len v prípade, ak by každý obvinený dostal šancu na spravodlivý proces pred československými orgánmi, nie pred sovietskymi „trojkami“ bleskovo rozdávajúcimi 10-, 15– a 25-ročné tresty…
A potom už nasledovala via dolorosa tisícov našich krajanov na východ, pre mnohých z nich jednosmerná. Čakali ich dlhé roky, často aj desaťročie gulagu vlastne v celom rozsahu jeho typológie a geografie, v každodennom zápase jednotlivca o vlastnú dôstojnosť a neskôr už len holý život v dehumanizovanom systéme. V autobiografických dielach ho zachytili notoricky známi Solženicyn a Šalamov (z domácich Bobalík, Danáš, Košút, Zseitlik, Slobodník).
Gulag po slovensky v roku 2025
Prečo o slovenskej kapitole pekla zvaného gulag hovoriť dnes? Lebo nám na jednej strane pomáha pochopiť, ako mohol riadenú demokraciu tretej ČSR rokov 1945–1948 tak hladko nahradiť komunistický teror voči väčšine obyvateľstva, dlho v réžii sovietskych beráterov, justičné vraždy, malý, ale vlastný gulag, streľba na hraniciach, zmar roku 1968, okupácia a kolaborácia.
A na druhej strane nám pomáha pochopiť pôvod esenciálneho zla, korene násilia, ktoré na nás hľadí z ulíc Buče a Mariupoľa, z tvárí zničených ukrajinských vojnových zajatcov a násilne odvlečených, v niekoľkých málo prípadoch aj navrátených ukrajinských detí.
Kde sa pri poznaní tejto historickej tragédie nachádza naša spoločnosť? Nuž, čisto matematicky zarazí oproti západným susedom istý paradox: hoci z územia Čiech a Moravy odvliekli násobne menej osôb (do 500), štandardné dielo o tejto stránke spoločných dejín napísala česká historička a téma tam vďaka vládnym i mimovládnym aktérom naďalej spoločensky rezonuje. Bolo dôležité počas seminára uvádzajúceho výstavu počuť o budúcej spolupráci „erbových“ pamäťových inštitúcií dvoch štátov venujúcich sa zločinom komunizmu. Ako aj o zámere tému moderným spôsobom dostať do školských učebníc, o čo sa usiluje Diana Godžaková z Pedagogickej fakulty UK. S mladou didaktičkou nemožno nesúhlasiť: ide o historickú udalosť, na príklade ktorej sa okrem prehlbovania historického povedomia dajú posilňovať demokratické hodnoty a kultivovať kritické a empatické myslenie.
Zaželajme, všeobecnejšie, našej republike veľa šťastia pri hľadaní kontúr takéhoto povedomia, takýchto hodnôt a takéhoto myslenia.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
