Nie je to nové pozorovanie. Antonio Gramsci, Karl Polanyi a ďalší myslitelia 20. storočia diagnostikovali fašizmus ako reakčnú odpoveď na kapitalistickú nestabilitu a progresívne hnutia, ktoré sa objavili ako protiváha jej excesom. V knihe Veľká transformácia Polanyi argumentoval, že „oddelenie“ trhov od spoločenských vzťahov vytvorilo úrodnú pôdu na zakorenenie autoritárskych systémov.
V nedávnejších časoch Nancy Fraserová z Novej školy sociálneho výskumu opísala, ako neoliberalizmus narúša sociálnu solidaritu a živí vylučujúci populizmus. Ďalší analytici zdôrazňujú, že úspornými opatreniami a neistotou sú občania zraniteľnejší proti jednoduchým interpretáciám využívajúcim obetných baránkov.
Boj proti zjednodušujúcim interpretáciám krajnej pravice si napokon vyžaduje vytvoriť nové odvážne interpretácie. Hospodárske reformy musí sprevádzať posolstvo kultúrnej a politickej obnovy. Tam, kde krajná pravica ponúka strach, rozdelenie spoločnosti a obetných baránkov, demokratické sily musia ponúknuť solidaritu, dôstojnosť a nádej, založené na zdôrazňovaní spoločného blaha, oslavy rozmanitosti a pokroku, ktorý ľudia dokážu cítiť ako prospešný, reálny a morálny.
História ukazuje, že masová nezamestnanosť, inflácia a klesajúca životná úroveň vyvolávajú extrémizmus, najmä, ak je to v kombinácii so slabými inštitúciami, s politickou polarizáciou alebo so zneužívaním krívd a strachu. Tak ako veľká hospodárska kríza vydláždila cestu fašizmu v Európe, globálna finančná kríza v roku 2008 vytvorila podmienky pre nacionalistický odpor na celom svete.
Príklad Brazílie
Dnes čelíme opakovaniu rovnakého cyklu. Hoci Nemecko sa spočiatku počas pandémie COVID-19 ukazovalo ako odolné, energetická kríza vyvolaná ruskou inváziou na Ukrajinu ho zasiahla obzvlášť tvrdo. Ako ukázali ekonómovia Isabella M. Weberová a Tom Krebs, rastúce ceny energií sa kaskádovito preniesli do ekonomiky a stanovovanie cien podnikmi zosilnilo inflačné tlaky. Zatiaľ čo domácnosti mali problémy, krajne pravicová strana Alternatíva pre Nemecko (AfD) prudko vzrástla na popularite.
Zelená priemyselná politika môže vytvárať pracovné miesta a revitalizovať zaostávajúce regióny a zároveň dekarbonizovať hospodársku činnosť. Lenže ak sa ponechá len na trh, hrozí, že práve ona nerovnosti prehĺbi ešte viac. Energetická transformácia musí posilniť postavenie pracujúcich, nie ho oslabiť.
Desaťročia deindustrializácie, stagnácie miezd a rastúcej nerovnosti v USA narušili predstavu, že každej generácii sa bude dariť lepšie ako predchádzajúcej. Zákon o znižovaní inflácie bývalého prezidenta Joea Bidena bol ambicióznym úsilím oživiť priemyselnú politiku a podporiť zelenú výrobu, no jeho odkaz sa ukázal ako krátkodobý. Donald Trump využil nespokojnosť s rastom cien po pandémii a v roku 2024 vyhral voľby využitím spoločenského odcudzenia a krívd, a urobil obetných baránkov z imigrantov, globalizácie a „mestských elít“.
Brazília je príkladom inej dynamiky. Milióny ľudí sa v roku 2000 pod vedením vlády Strany práce prezidenta Luiza Inácia Lulu da Silva vymanili z chudoby, no mnohí videli, ako sa tieto zisky zvrátili. Iní sa hnevajú, že sú vylúčení zo sociálnych programov. Digitálna revolúcia spôsobuje, že práca je neistejšia. Od návratu do úradu v roku 2023 sa Lula pokúsil obnoviť niektoré stratené zisky, ale čelí Kongresu, ktorému dominuje krajná pravica a jej spojenci.
Aj napriek tomu, že Jair Bolsonaro bol odsúdený za pokus o prevrat, ďalší krajne pravicoví lídri v Brazílii tiež sľubujú návrat k poriadku, stabilite a náboženstvu. Ich rétorika zdôrazňuje podnikanie a sebestačnosť. Vtláčanie predstavy, že za chudobu sú zodpovední jednotlivci, cynicky ignoruje štrukturálne bariéry blokujúce socioekonomickú mobilitu.
Medzinárodné otrasy – poruchy dodávateľských reťazcov za pandémie, premenlivé trhy s energiou, dlhotrvajúce konflikty, inflačné účinky klimatických zmien – tiež podnietili vzostup krajne pravicových síl. Podobné problémy si vyžadujú medzinárodnú spoluprácu, no extrémisti ich zneužívajú na útoky na „multilateralizmus“, ktorý vykresľujú ako „globalistický plán“. Túto reakciu stelesňujú Trumpove represívne clá a globálny obchod prezentujú ako boj s nulovým súčtom, v ktorom sú cudzinci nepriateľmi severoamerických pracujúcich.
Podobne zjednodušené interpretácie spájajú krajne pravicové hnutia viac ako akýkoľvek bežný súbor politík. Každý sa opiera o základný systém – my verzus oni. Ako poznamenáva brazílska sociologička Esther Solanová, podobné príbehy zvádzajú najmä tých, čo sa cítia opustení: vytvárajú fiktívnych nepriateľov medzi prisťahovalcami, menšinami, feministkami, klimatickými aktivistami a podobne. V binárnom svete víťazov a porazených komplexnosť zaniká v mýtoch o zašlej kultúrnej čistote a národnej veľkosti.
Takéto výklady nestačí rozumne vyvrátiť. Ak má vzostup krajnej pravice najmä ekonomické dôvody, nebude sa dať poraziť bez novej ekonomickej vízie. V prvom rade to znamená systémové riešenie inflácie. Nedávna inflačná vlna sa ani tak netýkala premršteného dopytu ako ponukových šokov, ziskuchtivosti a štrukturálnej krehkosti. Ekonomická ortodoxia však naďalej zvyšovala úrokové sadzby a úsporné opatrenia, čím trestala pracujúcich a najzraniteľnejšie segmenty. Vlády namiesto toho musia použiť fiškálne nástroje – podporu príjmov, daňové úľavy na základné produkty, silnejšie verejné služby na ochranu domácností, a zároveň investovať do domácich kapacít v obnoviteľnej energii, potravinovej bezpečnosti a udržateľnej výroby. Zbohatlíctvu spoločností treba čeliť priamo prostredníctvom presadzovania antitrustových zákonov, prísnejších pravidiel transparentnosti a sankcií za navyšovanie cien.
Ďalšie potrebné kroky
Druhou prioritou sú masívne (a strategické) investície do verejnej infraštruktúry. Od dopravy a bývania až po zdravotníctvo a vzdelávanie je potrebné obnoviť verejnú sféru. Verejné vlastníctvo alebo regulácia kľúčových sektorov by zabezpečili, že služby budú spoľahlivé, spravodlivé a odolné proti klimatickým zmenám. Len investície však nestačia. Inštitúcie musia byť transparentnejšie, zodpovednejšie a participatívnejšie, čím sa obnoví dôvera v to, že vlády slúžia mnohým.
Po tretie, potrebujeme skutočne spravodlivý prechod na nízkouhlíkovú ekonomiku. Zelená priemyselná politika môže vytvárať pracovné miesta a revitalizovať zaostávajúce regióny a zároveň dekarbonizovať hospodársku činnosť. Lenže ak sa ponechá len na trh, hrozí, že práve ona nerovnosti prehĺbi ešte viac. Energetická transformácia musí posilniť postavenie pracujúcich, nie ho oslabiť. Zelené pracovné miesta musia byť dobrými pracovnými miestami – bezpečnými, dobre platenými, odborovo organizovanými a zakorenenými v komunitách. V záujme toho by sa priemyselná politika mala zamerať na čistú energiu, obnovu ekosystémov a sektory starostlivosti.
Po štvrté, musíme obnoviť dôveru v inštitúcie. Teda dosiahnuť hmatateľné zlepšenia v oblastiach, ako je dostupné bývanie, verejné zdravotníctvo a odolná infraštruktúra. Znamená to tiež demokratizáciu rozhodovania. Mechanizmy ako participatívne rozpočtovanie, občianske zhromaždenia a komunitné klimatické iniciatívy môžu ľuďom umožniť nielen byť svedkami zmeny, ale ju aj formovať.
Boj proti zjednodušujúcim interpretáciám krajnej pravice si napokon vyžaduje vytvoriť nové odvážne interpretácie. Hospodárske reformy musí sprevádzať posolstvo kultúrnej a politickej obnovy. Tam, kde krajná pravica ponúka strach, rozdelenie spoločnosti a obetných baránkov, demokratické sily musia ponúknuť solidaritu, dôstojnosť a nádej, založené na zdôrazňovaní spoločného blaha, oslavy rozmanitosti a pokroku, ktorý ľudia dokážu cítiť ako prospešný, reálny a morálny.
Krajná pravica sa živí zúfalstvom, neistotou a vylúčením. Kozmetické úpravy neoliberalizmu neprinesú bezpečnosť, dôstojnosť ani spolupatričnosť. Na to potrebujeme celkom nový ekonomický model založený na udržateľnosti, spravodlivosti a solidarite.
© Project Syndicate 1995–2025
www.project-syndicate.org
