Demokracia je dnes takmer všeobecne prijatý ideologický normatív. Označujú sa tak skoro všetky režimy. Koncepty demokracie niektorí autori delia do štyroch základných skupín: liberálna, čiže kapitalistická, ľudová, čiže socialistická, koncepty demokracie v moslimskom svete a v rozvojových krajinách.
Aj u nás sa však presadila teória, že len jediná z týchto ideologických aplikácií konceptu demokracie, no a ešte aj v rámci nej len určitá skupina štátov a spoločností sú akési rozvinutejšie demokracie, ktoré majú ostatných učiť alebo hodnotiť a kritizovať. Je to určitý typu účelového kultúrneho evolucionizmu, aplikovaný na politicko-ideologickú oblasť. Táto koncepcia dodnes tvrdí, že niektoré spoločnosti sú v istom smere na vyššom stupni kultúrnej evolúcie ako iné.
Je paradox, že často tí istí ľudia, ktorí túto koncepciu prijali, pokiaľ ide o politicko-ideologické otázky, inde vo svete voči nej priam bojujú. Hoci demokracia je najmä predmetom ideologického boja, majú jasno v tom, ktoré krajiny proste demokratické sú a ktoré nie – ktoré majú poúčať a ktoré majú byť poúčané. A to napriek tomu, že teória liberálnej demokracie je podrobená úspešnej kritike zo strany jej oponentov – podobne ako kedysi tá ľudová.
Hoci demokracia je najmä predmetom ideologického boja, niektorí majú jasno v tom, ktoré krajiny proste demokratické sú a ktoré nie – ktoré majú poúčať a ktoré majú byť poúčané.
Na druhej strane však často nevidia vertikálny rozdiel medzi spoločnosťou či subkultúrou, kde má žena hodnotu „lepšej ťavy“ a tou, kde je rovnocenná mužovi. Nevidia vertikálny rozdiel ani medzi občianskou spoločnosťou a patriarchálnym klanovým systémom, kde skupiny grázlov vymedzujú „rajóny“, na území ktorých klan rozhoduje o tom, kto tadiaľ môže ísť, žena musí byť v sprievode muža a aj to len toho, ktorého „nárok“ na ňu uzná klan.
Tento kultúrny vzor môžeme neraz pozorovať v nejednej komunite v niektorých vyspelých krajinách „vyspelého“ sveta. Oficiálne sú to len kultúrne špecifiká, odlišnosť alebo kriminalita – ale nie nižšia úroveň či úpadková vetva kultúrneho vývoja. Ak naznačíte opak, niektorí sú schopní vás označiť za fašistu.
Podľa klasického evolucionizmu sú západné spoločnosti na vyššom stupni kultúrneho vývoja ako tie ostatné. Toto sa oprávnene označilo ako etnocentrizmus a bolo odmietnuté aj preto, že tento koncept sa dá použiť na imperialistické účely. Klasický evolucionizmus bol nahradený multilineárnym. Ten tvrdí, že neexistuje len jeden model kultúrneho vývoja. Z toho by sa dalo vyvodiť, že existuje aj viac politicko-ideologických modelov. Lenže toto by časť našich oficiálnych spoločenských vedcov odmietla – veď predsa „vieme“, že nie je alternatíva ku kapitalizmu a jeho konceptu liberálnej demokracie.
Ideologicko-centrickú verziu kultúrneho evolucionizmu sme povýšili na štátnu ideológiu, kým inde tento koncept odmietame. Je to obrátené naruby, pretože práve v oblasti zaťaženej ideologickou manipuláciou je odmietnutie teórie o rôznom stupni kultúrneho vývoja často viac než opodstatnené. No nie tam, kde sa naozaj stretajú kultúrne formy rozvinuté a formy z evolučného hľadiska úpadkové. Niektoré kultúrne javy sú v podstate civilizačne spôsobenou antropologickou anomáliou a nedá sa to relativizovať odkazom na kultúrnu rôznosť.
Tu má štipku pravdy aj kontroverzný americký prezident Donald Trump, ktorý na pôde OSN Európu upozornil, že sa rúti „do pekla“. Hlavné je, že to peklo bude neoliberalistické.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
