Čelíme súbehu eskalujúcich ekologických, politických, ekonomických, technologických a existenčných kríz. Polykrízu možno najlepšie chápať ako kaskádu: spleť navzájom prepojených nelineárnych príčin a dominových efektov. Klimatická zmena vedie k vysídľovaniu ľudí a nútenej migrácii, čo živí xenofóbiu a nacionalizmus, oslabuje globálnu spoluprácu a urýchľuje ekologický kolaps.
Ekonomická nerovnosť narúša dôveru, živí autoritárstvo a násilie. Technologické inovácie ponúkajú riešenia, ale spôsobujú aj nové problémy: rozdrobené komunity, destabilizované pracovné vzorce a skreslený verejný diškurz. Pandémia COVID-19, vojny, rastúca kríza duševného zdravia a úpadok demokracie nie sú izolované javy. Sú príznaky hlbšej systémovej trhliny.
Odmietnuť aroganciu čistého rozumu
Vyrovnať sa s takto zložitou situáciou znamená v prvom rade odmietnuť redukcionistické myslenie. Naše inštitúcie, rozdelené rigidnými disciplínami a lineárnymi modelmi príčiny a následku, už svoj účel nespĺňajú. Potrebujeme prístup, ktorý uznáva siete a vzťahy, akceptuje rozpory a pripúšťa hranice nášho chápania; prístup, ktorý kombinuje kritickú prísnosť s tvorivou intuíciou a vedeckú jasnosť s poetickou víziou. Musíme čeliť zložitosti s pokorou, nie popieraním.
Zároveň potrebujeme aj niečo hlbšie: novú perspektívu zameranú na našu spoločnú ľudskosť. Nazvime to „obnovený humanizmus“. Humanizmus, ktorý sa zrodil počas renesancie, postavil dôstojnosť do centra umeleckého a intelektuálneho úsilia. Keď však osvietenstvo presadzovalo hodnoty rozumu, slobody, rovnosti a pokroku, humanizmus stratil svoju cestu – povýšil jednotlivca nad planétu, ospravedlňoval koloniálne dobývanie a neustále komodifikovanie a celkom vymazal duchovný rozmer z nášho spoločného vedomia.
Vo svete, ktorý uprednostňuje technickú racionalitu pred emocionálnou hĺbkou, nie je opätovné získanie emócií znakom slabosti, ale zdrojom sily. Potrebujeme mysle, ktoré cítia, a srdcia, ktoré myslia. Emócie a rozum nie sú nepriateľmi.
Obnovený humanizmus by znovu prijal hodnotu pokory. Založil by dôstojnosť na vzťahoch, uznávajúc, že každý človek je prepojený so všetkým živým v spoločenstve. Pôsobil by globálne, podporoval by ekologickú obozretnosť, duchovný dialóg a kultúrnu rozmanitosť. Neodmietal by vedu, ale zakladal by vedecké disciplíny na spoločnej etike. Nepozeral by sa na technológie so strachom, ale proaktívne by riadil inovácie.
Nejde o uchyľovanie sa k nostalgii. Ide o otvorenie nových ciest do budúcnosti. Dnešné environmentálne krízy, úpadok demokracie a erózia významov nie sú prekážkami; sú to príležitosti na predefinovanie toho, čo znamená byť ľuďmi.
Spolupráca namiesto súťaženia
Nie je to naivný optimizmus. Naša nádej je pevne zakotvená v uvedomení si súčasnej ťažkej situácie ľudstva. Ako napísal Václav Havel: „Nádej nie je presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že niečo má zmysel bez ohľadu na to, ako to dopadne.“ Aj zoči-voči temnote môžeme priniesť svetlo, pretože humanistické hodnoty sú zakorenené v samotnej ľudskej prirodzenosti. Patria sem ocenenie komplexnosti, vzájomnej závislosti, dôstojnosti, zodpovednosti. To všetko sprevádza slobodu, vzájomné porozumenie, spiritualitu, politiky civilizácie a integrálnej ekológie.
Namiesto boja proti tým, ktorí konajú deštruktívne, by sme sa k nim mali stavať pozitívne. Nám nepochopiteľné treba prijať a veriť, že každý človek má potenciál dospieť k humanistickým hodnotám. Toto prebúdzanie už pozorujeme na celom svete, najmä medzi mladými ľuďmi. Využívajú dostupné nástroje na presadzovanie klimatickej spravodlivosti, zachovanie múdrosti domorodých obyvateľov, budovanie feministických ekonomík, praktizovanie regeneratívneho poľnohospodárstva a podporu medzináboženského dialógu. Odmietaním falošných dichotómií medzi rozumom a emóciami, analýzou a empatiou, človekom a prírodou stelesňujú obnovený humanizmus.
Polykrízu nemožno riešiť izolovanými opatreniami ani sloganmi. Vyžaduje si kultúrnu a etickú metamorfózu, znovuzrodenie kolektívneho vedomia, inštitúcií a hodnôt. Preto nás hlboko povzbudzuje spustenie Svetového humanistického fóra, medzigeneračného stretnutia mysliteľov, rojkov, lídrov a strážcov múdrosti. Namiesto náreku nad rizikami, ktorým čelíme, sa pýtajú, čo znamená byť človekom v zranenom svete a čo môžeme napraviť, premyslieť a znovu roznietiť.
Hoci nedospejeme k definitívnym odpovediam, môžeme sa aspoň zamyslieť nad tými istými otázkami. Napríklad ako založiť vzdelávanie na zvedavosti a súcite? Ako vybudovať ekonomiky, ktoré život podporujú a nie ho zneužívajú? Aké príbehy môžeme rozprávať, aby sme znovu spojili ľudí s prírodným prostredím?
Stop nadvláde technokracie
Vo svete, ktorý uprednostňuje technickú racionalitu pred emocionálnou hĺbkou, nie je opätovné získanie emócií znakom slabosti, ale zdrojom sily. Potrebujeme mysle, ktoré cítia, a srdcia, ktoré myslia. Musíme nabrať odvahu nechať sa pohnúť utrpením iných. Emócie a rozum nie sú nepriateľmi. Ich kombinácia je oveľa silnejšia, ako keď pôsobia samostatne.
Polykrízu neprekonáme bez multilateralizmu, ale nemôžeme ani trvať na technokratickom prístupe, ktorý dominuje globálnym stretnutiam. Potrebujeme humanistický multilateralizmus, ktorý je inkluzívny, participatívny, založený na dôvere a spoločnej zodpovednosti. Opatrenia v oblasti klímy musia ísť nad rámec financií a vedy. Znižovanie emisií nestačí. Musíme regenerovať ekosystémy, chrániť biodiverzitu a transformovať spôsob, akým žijeme na Zemi.
Klíma je metrikou nášho planetárneho vedomia. Obnovený humanizmus nevyrieši všetko, ale dá nám kompas. Po stáročiach pokusov dobyť svet sa musíme naučiť starať sa oň. To znamená prijať komplexnosť a znovuobjaviť to najlepšie z toho, čo nás robí ľuďmi.
© Project Syndicate 1995–2025
www.project-syndicate.org
