Vojna sa dodnes nekončila, no rokovania v Egypte sľubujú konečne ukončenie tohto krvavého konfliktu. Čo bude s Gazou a či prípadná dohoda bude znamenať aj koniec terorizmu zo strany Hamasu, je však otázne.
V poslednom čase sa skloňuje najmä pojem genocída v Pásme Gazy. Proti drsným a nekompromisným operáciám izraelskej armády, neraz prinajmenšom na hrane humánnosti, sa dlhodobo protestuje a výhrady a odsúdenie vyjadrili mnohé európske a demokratické krajiny. Pozrime sa na niektoré fakty.
Ak prepočítame uvedené izraelské obete na populáciu, tak by Japonci v Pearl Harbour zabili 16 800 Američanov (a nie 2 403) alebo arabskí teroristi v septembri 2001 zabili 36 000 Američanov a nie 2 977. Za Pearl Harbour zaplatilo počas nasledujúcich 3,5 roka životmi 1,5 až 2 milióny Japoncov – ale nikto nehovorí o genocíde. Bola to vojna.
Prečo sme dnes svedkami neznesiteľne ľahkého používania slova genocída v súvislosti s Gazou? Prečo nehovoríme o vojne, ktorá je odpoveďou na teroristický útok Palestíncov v októbri 2023?
V rokoch 1941 – 1944 zbavili naši predkovia práv a majetku časť svojich spoluobčanov. Väčšina z nich (z 87-tisíc) bola naložená do dobytčích vagónov a odtransportovaná „preč“. Tí, ktorých vyviezli na dovtedy neznáme miesta ako Treblinka, Belzec či Sobibor, prežili po dopravení do cieľa hodiny. Tých čo smerovali do Osvienčimu pri vystupovaní z vagónov rozdelili na dva prúdy. Ti, čo skončili v tom väčšom – deti, starí, chorí, slabí – boli o pár hodín už len popolom. Ostatní zomierali pomaly, vystavení hladu, zime, vyčerpaniu, chorobám, sadizmu dozorcov a pokusom lekárov. Zo 71 000 vyvezených prežilo niekoľko stoviek. Niektorí Slováci dnes tvrdia, že tí, čo ľudí hnali do transportov o ich vyvražďovaní nevedeli. Niektorí tomu ochotne veria. Nikto ale nepopiera, že za „vyvezenie“ každého židovského dieťaťa, ženy, starca i človeka v rozkvete síl, zaplatil Slováci po 500 ríšskych mariek.
Genocídu do leta 1945 neprežilo viac ako 80 % všetkých Židov na Slovensku. Keďže naši predkovia tri štvrtiny židovských spoluobčanov nepovraždili vlastnými rukami a „len ich deportovali“ prevláda u nás pocit, že to nie my – to „oni“, zlí fašisti. My sme vraj zaplatili za vyvezenie, nie za zavraždenie. Genocída – to je to, čo spáchali iní, nie naši predkovia. V dejinách nie sme žiadna výnimka, popieranie genocíd je vždy ich posledná fáza.
Zoznam genocíd – systematického a cieľavedomého vyvražďovania vybratých populácií – je dlhý a krv na rukách má mnoho národov. Pár príkladov: v rokoch 1975–1979 bolo systematicky vyvraždených 15 až 33 % obyvateľov Kambodže, 1,4 až 3 milióny ľudí. Medzi nimi 99 % kambodžských Vietnamcov a 50 % Číňanov. V rokoch 1915 až 1917 v Turecku vyvraždili alebo vyhnali z domovov okolo 90 % Arménov. V nútených pochodoch do púští ich od smädu, hladu a násilia zomrelo 0,6 až 1,5 milióna, počet kresťanov v Turecku klesol z 21 % na 3 %.
V rokoch 1864 až 1867 Rusi na severnom Kaukaze systematicky vyvraždili a vyhnali z dobitého územia 1 až 2 milióny Čerkesov, spolu 95 až 97 % celej čerkeskej populácie. Prežilo len pár percent tých, čo konvertovali na pravoslávie.
Dalo by sa dlho pokračovať stáročiami dejín a dlhými zoznamami kmeňov a národov, ktoré v dôsledku systematického úsilia iných národov zmizli z povrchu zemského. Spoločným znakom všetkých týchto genocíd je výrazný pokles populácie ako výsledok cieľavedomého a systematického zabíjania.
V zozname genocíd však nenájdeme napríklad bombardovanie Hamburgu britským a americkým letectvom v júli 1943, pri ktorom za týždeň zahynulo 34 000 ľudí, zranených bolo 180 000 a zničených bolo 60 % budov v meste. Nenájdete v ňom ani bombardovanie Drážďan vo februári 1945: za tri dni zahynulo 25 000 ľudí, úplne zničených bolo 78 000 obydlí.
Ani bombardovanie Tokia v marci 1945, pri ktorom za jediný deň zaživa zhorelo 100 000 ľudí a milión ich zostal bez domovov. Prečo to nie sú genocídy, hoci pri nich zahynuli desaťtisíce ľudí, prevažne civilistov? Lebo tieto nálety boli súčasťou vojny. Ich zmyslom nebolo Nemcov alebo Japoncov vyvraždiť, ale vojensky poraziť.
Prečo sme dnes svedkami neznesiteľne ľahkého používania slova genocída v súvislosti s Gazou? Prečo nehovoríme o vojne, ktorá je odpoveďou na teroristický útok Palestíncov v októbri 2023? Lebo vojen po celom svete je už mnoho? Jedna krvavá zúri už štvrtý rok u našich susedov. Koľko miest a obcí zostalo na východnej Ukrajine totálne zničených a vyľudnených?
Sme skutočne svedkami genocídy v Gaze? Podľa „ministerstva zdravotníctva Gazy“ – teda zdravotného oddelenia Hamasu – za dva roky vojny v Gaze zahynulo 65 000 ľudí. Pred 7. októbrom 2023 žili v Pásme Gazy zhruba dva milióny Palestínčanov.
Číslo obetí je trochu účelovo nafúknuté, ale povedzme, že sa blíži k realite. Niet pochýb, že medzi obeťami je aj veľa civilistov a detí, no neraz vedome používaných Hamasom ako živé štíty (nemocnice, školy). Žiaľ, každá vojna je tragédia, ale porovnajme to s uvedenými útokmi v Hamburgu, Drážďanoch, Tokiu.
Ak by Izrael cieľavedome a metodicky zabíjal Gazanov – teda skutočne páchal genocídu – nežilo by dnes v Gaze iba pár percent obyvateľov zo stavu pred októbrom 2023, tak ako kedysi Arménov, Čerkesov či u nás Židov? Pripomeňme si, že Gaza je len pásik zeme dlhý 40 a široký 6 až 12 km. Kto by ju chcel vyhubiť, nepostupoval by vojensky úplne inak?
Nezabúdajme pritom na skutočnosť, že susediace krajiny ako Egypt a Jordánsko ani žiadna bohatá arabská monarchia svoje hranice utečencom z Gazy zatiaľ neotvorili. Mali by sme byť veľmi opatrní pri používaní a šermovaní s pojmami, ktoré majú historicky veľmi závažné a dodnes boľavé súvislosti a dôsledky.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
