Teoretické základy neoliberalizmu sú staršie, no ich autori – najznámejší z nich Friedrich Hayek a Milton Friedman – museli čakať viac ako 30 rokov, aby sa dočkali ich realizácie v praxi. Bolo by pre nich zadosťučinením a pre historikov zostane predmetom skúmania, prečo neoliberalizmus prežíva až dodnes a prečo obdobie nového rozmachu zažil od začiatku 90. rokov nielen v štátoch za železnou oponou no i pred ňou.
Železná lady, prezývka, ktorú dostala v Sovietskom zväze
Máloktorý vrcholový politik sa pri svojom úmrtí stretol s takými rozdielnymi reakciami ako Margaret Thatcherová. Pripomenutie jej storočnice (13. októbra 2025) vo Veľkej Británii možno ešte znovu vyvolá negatívne vášne na jednej strane a oslavné reči na strane druhej. No Thatcherová nebola ani prvým, ani posledným advokátom neoliberalizmu. Ako uvádza Harvey, prvým bol generál Augusto Pinochet (1973) a druhým čínsky vodca Teng Siao-pching (1978), ktorý urobil prvé kroky k čínskej obdobe neoliberalizmu, a až po nich „revolučný obrat“ v britskej histórii naštartovala Thacherová (1979) a napokon v USA Ronald Reagan (1981).
Thatcherová sa „vyškolila“ v pravicovom think-tanku Institute of Economic Affairs (v skratke IEA), na pracovných obedoch, na ktorom sa zúčastňovala od počiatku 60. rokov. Analogicky Ronald Reagan kopíroval politiky pravicového think-tanku Heritage Foundation, ktorého Projekt 2025 inšpiruje aj Trumpa 2.0. Podľa časopisu Time až dve tretiny Trumpových exekutívnych príkazov doteraz kopírovalo celkom alebo čiastočne návrhy v Projekte 2025. (U nás na svojho predchodcu Nadáciu Friedricha Augusta von Hayeka nadväzuje Inštitút slobody a podnikania, ktorý hlavne počuť, keď informuje o tzv. dni daňovej slobody.)
Thatcherovej sa ľudový kapitalizmus nepodaril. Na podhodnotených cenách akcií zarobili kráľovsky veľkí investori a bankový sektor. Hlboké majetkové rozdiely sa nielen prehĺbili, ale zafixovali.
Thatcherová nastúpila do úradu po vlne štrajkov v zime 1978–79, reagujúcich na tzv. stagfláciu (kombináciu nízkeho rastu a inflácie). Odpoveď britskej premiérky bola tvrdá: Reagovala masívnym oslabením moci odborov; napadnutím „štátu sociálneho blahobytu“, ktorý labouristi presadili po 2. svetovej vojne; rozsiahlymi škrtmi verejných výdavkov (verejné výdavky na bývanie napríklad počas desiatich rokov jej vládnutia klesli o 67 % a jej politika privatizácie komunálnych bytových domov mala za následok rozsiahlu finančnú nedostupnosť bývania). Politika rušenia štátom vlastnených baní (do roku 1992 bolo zrušených 97 baní, najviac počas vlády Železnej lady) mala za následok desaťtisíce nezamestnaných. Ku koncu svojho tretieho mandátu zaviedla bez ohľadu na príjmovú situáciu jednotlivca namiesto predchádzajúcej miestnej dane (obdoby dane z nehnuteľnosti) tzv. poll tax (daň z hlavy) – typickú regresívnu daň, ktorá zvýhodňuje vysokopríjmových jednotlivcov.
Jej politika nebola natoľko úspešná, ako sa neraz tvrdí. Okrem toho, že trvalo niekoľko rokov, kým sa jej podarilo znížiť infláciu z 18¤% na 8,6 %, nezamestnaných bolo viac ako tri milióny a až ku koncu jej vlády sa dostala miera nezamestnanosti na 7 %. To, čo sa jej počas troch mandátov naozaj podarilo, bol obrat v britskej spoločnosti. Po 2. svetovej vojne v nej vznikla dohoda na Beveridgeovom sociálnom štáte, ktorý predpokladal existenciu štátneho vlastníctva, vysokých daní, sociálne zabezpečenie v prípade núdze, všeobecne dostupné zdravotníctvo a pod. Thatcherová britskú povojnovú spoločnosť nazvala socialistickou. Obrat znamenal radikálny odchod od solidárnej k individualistickej spoločnosti. Ako sama hovorila: „Spoločnosť neexistuje, existujú len jednotlivci a ich rodiny.“ Darmo sa labouristický vodca Jeremy Corbyn pokúsil vo voľbách v r. 2019 minulosť vrátiť späť: nemohol uspieť.
Ľudový kapitalizmus či kupónová privatizácia?
Autori československej kupónovej privatizácie mali pred sebou niekoľko cieľov: 1. takmer okamžite a takmer všetko privatizovať, 2. získať pre tento cieľ široké masy tzv. dikov (držiteľov investičných kupónov), 3. vytvoriť „ľudový kapitalizmus“. Tretí cieľ sa skončil fiaskom. „Dikovia“ sa akcionármi podnikov, do ktorých investovali svoje kupóny, nestali. Napokon podniky skončili v rukách investičných fondov, prípadne ich manažérov.
Thatcherovej rozsiahly privatizačný program zahrnoval podniky sieťových odvetví (telekomunikácie, vodárne a kanalizácie, plynárenstvo atď.) a korporácií ako British Petrol, British Steel a pod. Jej úmyslom bolo podľa vzoru USA vytvoriť „ľudový kapitalizmus“. Za predajom akcií podnikov širokým masám bola jednoznačná kalkulácia: vytvoriť širokú triedu vlastníkov a získať takto trvalú podporu pre agendu takého kapitalizmu, aký si želala a o akom hovorila: „There is No Alternative“, v skratke TINA, t.¤j. neexistuje žiadna alternatíva.
Ľudový kapitalizmus sa jej nepodaril. Na podhodnotených cenách akcií, z ktorých maximálne 20 % skončila v rukách „ľudu“, zarobili kráľovsky veľkí investori a bankový sektor, ktorý obchody sprostredkoval. Hlboké majetkové rozdiely v britskej spoločnosti sa nielen prehĺbili, ale zafixovali. Natrvalo?
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
