Problém má pôvod v katastrofálnom rozhodnutí prezidenta Emmanuela Macrona vypísať minulý rok predčasné parlamentné voľby. Tento hazard, ktorého cieľom bolo zabrániť prudkému nárastu krajnej pravice, namiesto toho upevnil trojstranný parlamentný pat medzi ľavicou, centristami a krajne pravicovým Národným združením Marine Le Penovej. Žiadny blok nemá ani zďaleka 289 kresiel potrebných na väčšinu. Ešte horšie je, že Macronov krajne pravicový rival má dostatok kresiel na to, aby mohol spolu s ľavicou zvrhnúť akúkoľvek vládu pri hlasovaní o dôvere.
Piata republika, ktorá vznikla v roku 1958 po návrate Charlesa de Gaulla k moci, bola navrhnutá tak, aby sa moc sústredila v prezidentskom úrade a zabránilo sa chronickej nestabilite. Tento systém však závisí buď od jasnej prezidentskej väčšiny, alebo od jasnej opozície, ktorá je ochotná vládnuť v spolužití (kohabitácii) s prezidentom. Akákoľvek vláda, ktorá vznikne v hlboko rozštiepenom parlamente po voľbách v roku 2024, bola či bude vždy veľmi krehká.
Bodom sváru je rozpočet
Bezprostredným spúšťačom poslednej krízy bol rozpočet na rok 2026. V minulom roku dosiahol deficit Francúzska 5,8 % HDP, pričom verejný dlh sa vyšplhal na 113 %. Lecornu bol vymenovaný, aby urobil to, čo jeho predchodcovia nedokázali: zostavil vládu, ktorá by do konca roka dokázala znížiť deficit. To však znamená urobiť politicky bolestivé škrty vo výdavkoch a pristúpiť na kompromisy, ktoré socialisti (ktorí požadujú zrušenie Macronovej dôchodkovej reformy) i stredopravá strana (ktorá sa bráni zvyšovaniu daní) odmietli.
Keď Lecornu predstavil svoj prvý kabinet, nevyzeralo to tak, ako sľuboval, ale skôr ako preskupenie starej gardy spojené s návratom Bruna Le Maira, bývalého ministra financií. Toho obviňujú, že zvýšil francúzsky dlh o jeden bilión eur (1,16 bilióna USD). Keď Lecornuovi stredopraví partneri hrozili odchodom, odstúpil skôr, ako ho parlament stihol odhlasovať.
Po tom, čo Macron bezprecedentným spôsobom prijal Lecornuovu rezignáciu, požiadal ho, aby strávil ďalšie dva dni hľadaním rozpočtového kompromisu. Ak by sa to Lecornuovi nepodarilo, Macron „prevezme všetku zodpovednosť“. Toto vyhlásenie sa všeobecne interpretovalo ako hrozba rozpustenia parlamentu a usporiadania nových volieb v novembri. Hrozba zabrala. V stredu Lecornu oznámil, že našiel „možnosti kompromisu“, pričom všetky strany okrem krajnej pravice a tvrdej ľavice boli proti rozpusteniu parlamentu a zhodli sa na naliehavosti prijatia rozpočtu v tomto roku (v nedeľu po opätovnom vymenovaní za premiéra Macronom predstavil svoju druhú vládu).
Čím dlhšie bude Francúzsko paralyzované, tým horšie to bude a tým viac sa bude môcť krajná pravica prezentovať ako jediná sila schopná prelomiť patovú situáciu.
Cena kompromisu bude vysoká, pričom stále nie je zaručený úspech. Macron pravdepodobne bude musieť prijať pozastavenie svojej vlajkovej lode z roku 2023 – dôchodkovej reformy. Takýto ponižujúci zvrat by v roku 2027 zvýšil deficit Francúzska o miliardy eur, na úroveň pod 5 % (plánovaných 4,6 %) by sa mohlo zabudnúť. Nová Lecornuova vláda bude preto opäť krehká. Bez väčšiny, ba i bez spoľahlivej veľkej menšiny v Národnom zhromaždení bude treba do polovice decembra zostaviť rozpočet na rok 2026 bez toho, aby prezident kalkuloval so svojimi mimoriadnymi ústavnými právomocami.
Bývalý premiér Édouard Philippe vyhlásil, že jeho 29 poslancov by nikdy nepodporilo pozastavenie dôchodkovej reformy. Socialisti budú zas presadzovať vyššie dane pre bohatých a stredopravá strana sa postaví proti nim a bude požadovať škrty vo výdavkoch. Krajná ľavica a krajná pravica sa pokúsia zablokovať akýkoľvek progres. Macron môže pristúpiť k obrovským ústupkom, ale ani to nevylučuje rozpadnutie vlády v priebehu niekoľkých týždňov.
Nové voľby nie sú riešením
Ak sa tak stane, prezidentove možnosti sa ešte viac zúžia. Mohol by rozpustiť parlament a vyhlásiť predčasné voľby. Tým by sa znížil krátkodobý tlak na Macrona, aby odstúpil, po čom volajú aj niektorí jeho bývalí spojenci vrátane Philippa. Prieskumy naznačujú, že jeho centristický blok čaká drvivá porážka, pričom Le Penovej Národné združenie sa ešte viac posilní, no pravdepodobne nezíska väčšinu. V novom parlamente by sa opäť rozhodovalo o rozpočte, no dohoda pri novom predpokladanom rozložení síl sa nečrtá. Macron by mohol vymenúvať nových premiérov donekonečna. No po tom, čo prišiel o štyroch v priebehu roka a jeho dôveryhodnosť klesla na 17 %, by takýto postup prehĺbil pocit, že ignoruje vôľu parlamentu a ľudí. Prípadne by si mohol ponechať odvolaného premiéra ako dočasného predsedu vlády a pomocou mimoriadnej legislatívy zmeniť rozpočet na rok 2025. To by zvýšilo deficit až na 6 % a trhy s dlhopismi by boli ešte viac vystrašené. Náklady (trhové prirážky) Francúzska pri financovaní deficitu sa už priblížili úrovni Talianska; rozdiel oproti Nemecku dosiahol pred týždňom 0,88 percentuálneho bodu, čo je takmer najviac od roku 2012.
Ak by Le Penovej Národné združenie získalo v predčasných voľbách tesnú väčšinu, rozpočet na rok 2026 by mohol byť prijatý, ale nebol by dôveryhodný. Zatiaľ čo Le Penová je za vyššie sociálne výdavky, jej pravdepodobný kandidát na premiéra Jordan Bardella je za zníženie daní. Ani jeden z nich nemá záujem o reformy na zníženie deficitu, ktoré požadujú trhy, ratingové agentúry a EÚ. Vláda Národného združenia by si navyše vynútila aj bezprecedentne nepriateľské spolužitie Macrona a krajne pravicového premiéra. Podľa ústavy prezident formuje zahraničnú politiku, ale významné iniciatívy si vyžadujú ratifikáciu v parlamente. Nepriateľská väčšina Le Penovej hnutia by mohla aktívne podkopať nielen francúzsku fiškálnu disciplínu, ale aj súdržnosť EÚ a podporu Ukrajiny.
V konečnom dôsledku by predčasné parlamentné voľby nezlepšili spravovanie Francúzska. Len by sa znovu dostali do slepej uličky alebo by odovzdali moc krajnej pravici. Jedine prezidentské voľby môžu prelomiť patovú situáciu v ústavnom systéme, ktorý nepočíta s takou fragmentáciou politických strán v parlamente. To však znamená buď ďalších 18 mesiacov paralýzy, trhovej nervozity a narastajúcej frustrácie verejnosti, čo bude voda na mlyn populizmu, alebo zúčtovanie, ktoré priblíži krajnú pravicu k Elyzejskému palácu viac ako kedykoľvek predtým.
Aj keď Macron prežije nasledujúcich 18 mesiacov, škody sú už napáchané. Podnikateľské investície klesajú už dva roky po sebe. Ekonómovia odhadujú, že nepokoje od Macronovho rozpustenia parlamentu v júni 2024 už stáli 0,5 % HDP. Čím dlhšie bude Francúzsko paralyzované, tým horšie to bude a tým viac sa bude môcť krajná pravica prezentovať ako jediná sila schopná prelomiť patovú situáciu.
Krutou iróniou je, že Macron vstúpil do prezidentského súboja a neskôr do úradu v roku 2017 s cieľom, že zachráni Francúzsko pred krajnou pravicou. Namiesto toho poskytol krajnej pravici najlepšiu šancu na získanie moci, akú kedy mala. Jedinou otázkou teraz je, či Francúzsko dosiahne toto zúčtovanie v najbližších mesiacoch – alebo o rok a pol.
© Project Syndicate 1995–2025
www.project-syndicate.org
