Médiá majú očividne „radšej“ za cieľ kritiky iných politikov. Momentálne mlčia o rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý už pred vyše mesiacom rozhodol vo veci podnetu zo strany Jána Figeľa. Ten ešte v čase pandémie COVID-19 podal podnet na uvedený súd. Sťažoval sa, že protipandemické opatrenia štátu z roku 2021, a najmä zákaz verejných náboženských obradov mu zabránili zúčastňovať sa na katolíckych obradoch, čím podľa neho došlo k narušeniu jeho základného práva na slobodu náboženského vyznania, zaručeného článkom 9 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
Nekvalifikovaný alebo nekompetentný?
Európsky súd pre ľudské práva však 4. septembra vo svojom rozhodnutí nerozhodol v prospech opatrení Slovenskej republiky v čase pandémie. No SR spor neprehrala, rovnako ako ho nevyhral Ján Figeľ. Súd totiž rozhodol nerozhodnúť. Inými slovami, podnet odmietol z formálnych dôvodov a vyhlásil ho za neprijateľný, pretože Ján Figeľ nespĺňa základnú podmienku na preskúmanie svojho prípadu. A to preukázanie, že bol priamou obeťou protipandemických opatrení. Priamejšie by sa dalo povedať, že Ján Figeľ podal nekvalifikovaný podnet.
Prečo podal Ján Figeľ nekompetentný podnet? Bolo jeho cieľom naozaj ochrániť právo? Alebo chcel získať politické body v zápase s vtedy síce spriaznenou, no predsa len nie vlastnou vládou?
Ako uviedol novinár Steve Eisenberg, podnet Jána Figeľa, ktorý je ako bývalý eurokomisár a bývalý osobitný veľvyslanec EÚ pre slobodu náboženského vyznania všeobecne známy, bol pozorne sledovaný. Slovenský podnet vyvolal veľké očakávania európskej verejnosti, nakoľko išlo o jeden z prvých, ktoré sa kvôli protipandemickým opatreniam dostali na súd v Štrasburgu. V celej Európe sa diskutovalo, ako ďaleko až môže zájsť vláda pri obmedzovaní náboženského života z dôvodu ochrany verejného zdravia. A nielen na Slovensku existovali otázky, prečo mohli byť niektoré druhy verejných inštitúcií otvorené a iné, napríklad kostoly, nie. Veľké očakávania, ktoré podnet vyvolal, však prinášajú rovnako veľké sklamanie. No nie z rozhodnutia súdu, ale z kvality podnetu. Presnejšie, z jeho nekvality.
Vágny ako politik
Aby sa mohol Európsky súd pre ľudské práva akýmkoľvek podnetom zaoberať, musí taký podnet splniť niekoľko podmienok. Ako skúsený politik ich však Figeľ nesplnil. Súd môže rozhodovať len vtedy, keď podnet obsahuje, kto a akým spôsobom bol poškodený. Nestačí vyjadriť rozhorčenie. Okrem toho, európsky dohovor, na ktorý sa podnet odvolával, doslovne zakazuje žalobu podanú jednotlivcom, ak nejde o obranu vlastného práva, ale o podnet v mene kolektívneho alebo všeobecného záujmu. Ako konštatoval Eisenberg, podanie nemôže byť také vágne, ako ho podal Ján Figeľ so svojím tímom právnikov. Nepreukázal totiž, kde a kedy mu bolo zabránené zúčastniť sa bohoslužby, ani to, že by za to bol mohol byť potrestaný, ak by sa o to bol pokúsil.
Politická šaráda
Ján Figeľ nie je hocijaký politik. Málokto mal také vysoké pozície v štruktúrach EÚ a skúsenosti aj v slovenskej politike. Všetky jeho doterajšie funkcie zároveň vyžadovali spoluprácu s tímami právnikov a expertmi na legislatívu. Otázkou je, prečo podal podnet, ktorý sa dá klasifikovať ako nekompetentný? Bolo jeho cieľom naozaj ochrániť svoje práva? Prípadne, chcel obhájiť právo ako také? Alebo chcel získať politické body vo vnútropolitickom zápase s vtedy síce spriaznenou, no predsa len nie vlastnou vládou? V každom prípade v čase podania podnetu si získal veľkú pozornosť médií a rozprúdil na Slovensku verejnú diskusiu. No od podania akoby sa problém pod zem prepadol.
Ani samotný Figeľ sa k nemu nevracal. Akoby to bolo len gesto, určené nie súdu v Štrasburgu, ale obyvateľom Slovenska a iným politikom na Slovensku.
Lenže to gesto je drahé. Spustilo niekoľkoročnú mašinériu posudzovania podnetu. Celý podnet nakoniec pôsobí, akoby šlo len o zaťažovanie verejného aparátu a súdneho systému EÚ v mene verejnej viditeľnosti politika. Nepôsobí ako skutočný záujem riešiť problémy ľudí, ktorí do neho vložili nádej. Nepôsobí ako záujem riešiť problémy Slovenska, ktoré v EK a v iných orgánoch zastupoval. Nepôsobí to ani ako záujem EÚ, ktorej mal v rôznych funkciách slúžiť. Politik, ktorý bol dlho verejne viditeľný a ktorému médiá pri rôznych prešľapoch dlhodobo kryli chrbát. Aj preto môže zvedavému človeku zísť na um otázka, čím to je, že si práve Ján Figeľ zaslúži takúto ochranu zo strany inak zväčša bezohľadných médií?
Novinár Eisenberg uvažuje nad inými dôsledkami očividne nekompetentného podnetu. Jeho odmietnutie súdom môže oslabiť dôveru v spravodlivosť rozhodovania tohto orgánu. Ale zároveň aj odradiť občanov, ktorým sa udeje ujma, aby sa na súdny dvor so svojím problémom obrátili. Dalo by sa povedať, že hra na spravodlivosť urobila zo spravodlivosti len hru.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
