Nobelove ceny mieru bývali v minulosti často kontroverzné a vždy mali silný politický nádych. Tá súčasná je však predsa v niečom výnimočná: môže vo výsledku viesť k legitimizácii začínajúcej vojenskej agresie. Ak by sa tak stalo, žili by sme v priam dokonalom orwellovskom svete.
„Bojovníčka za slobodu a demokraciu“
Nobelovu cenu získala María Corina Machadová za „presadzovanie demokratických práv obyvateľov Venezuely“ a za svoj neúnavný boj za „spravodlivú a mierovú zmenu z diktátorského režimu na demokraciu“. Inými slovami, nórska komisia legitimizovala kontroverzné aktivity opozičnej líderky, ktorých výsledkom by bola výmena terajšieho legitímneho prezidenta Nicolása Madura. Treba pripomenúť, že snahy USA o zmenu venezuelského „režimu“ (ako ironicky zvykneme nazývať vlády krajín, ktoré nie sú v súlade so záujmami Washingtonu), nie sú ničím novým.
Že Venezuela má najväčšie preukázané zásoby ropy na svete, dokonca väčšie ako Saudská Arábia, s týmto záujmom akoby nijako nesúviselo. Machadová sa v minulosti viackrát vyjadrila, že by si želala zmenu aj za cenu pomoci zo zahraničia. Po udelení ceny sa tiež vyjadrila, že by si ju vraj zaslúžil Donald Trump.
Machadovej k Nobelovej cene pogratuloval aj izraelský premiér Netanyahu. Na oplátku mu pochválila izraelské útoky proti Iránu.
Tiež nie je bez zaujímavosti skutočnosť, že Machadovej pogratuloval aj izraelský premiér Netanjahu a pochválil jej „prínos demokracii“. Na oplátku mu pochválila izraelské útoky proti Iránu. V minulosti tiež sľúbila, že ak sa dostane k moci, presunie venezuelské veľvyslanectvo z Tel Avivu do Jeruzalema, ktorý Palestína považuje za svoje hlavné mesto.
Dočasný prezident Juan Guaidó
Pripomeňme si nedávnu prezidentskú históriu Venezuely. V rokoch 2019 až 2023 bol „dočasným prezidentom“ Venezuely vtedy ešte 35-ročný Juan Guaidó. Do tejto funkcie sa prepracoval tak, že ešte ako prezident venezuelského Národného výboru (čo je predchodca Kongresu) neuznal výsledky ľudového hlasovania, a v zásade sa sám vyhlásil za legitímneho prezidenta Venezuely.
Do januára 2021 ho za takého považoval aj európsky parlament, presnejšie 24 členských štátov, ktoré ho preklasifikoval z „dočasného prezidenta“ na „významného predstaviteľa opozície“. USA uznali Guaidóa za oficiálneho prezidenta ešte počas prvej Trumpovej administratívy a k tomuto bezprecedentnému kroku sa pripojil aj vtedajší slovenský minister zahraničných vecí Ivan Korčok; v januári 2023, už počas Bidenovej administratívy, však Guaidó o status prezidenta prišiel.
Tak ako sa raketová politická kariéra Juana Guaidóa začala, tak sa aj skončila. No kolektívny Západ medzičasom objavil novú žiarivú hviezdu na čele opozície proti diktátorovi Madurovi, tentoraz ženskú. Mimochodom, Maduro je za diktátora očividne považovaný predovšetkým preto, že nechce sprístupniť zásoby ropy severoamerickým spoločnostiam.
Začínajúca agresia
V súčasnosti sa Donald Trump čoraz otvorenejšie vyhráža vojenským zásahom (údajne proti venezuelským drogovým dílerom). Venezuelu majú najnovšie pod kontrolou tri bombardéry B-52 schopné niesť jadrové hlavice, spoločne s celkovo 14 vojnovými loďami. Trump tiež vyhlásil, že poveril CIA operáciami, ktorých cieľom je zmeniť venezuelský režim.
Zmena režimov v réžii Bieleho domu v Latinskej Amerike síce nie je nič nové pod slnkom, no v minulosti takéto kontroverzné akcie aspoň prebiehali pod pláštikom vnútroštátnych rebélií. Tentoraz sa však cieľom zmeniť „režim“ vo Venezuele zvonka Trump vôbec netají – už dokonca označil Madura za šéfa drogového gangu. To všetko očividne v súlade s jeho politikou MAGA, teda urobiť Ameriku opäť veľkou. Otázka však znie, prečo má za veľkosť Ameriky zaplatiť svoju nemalú daň práve Venezuela? Zároveň došlo zo strany USA v krátkom čase už k šiestim útokom na rybárske člny, posledný 17. októbra, ktoré podľa USA slúžia drogovým kartelom.
Rukolapné dôkazy o prítomnosti drog predložené síce neboli, no za posledné týždne pri týchto „protidrogových operáciách“ zahynulo už 27 ľudí. Minister vojny Pete Hegseth na sieti X oznámil, že „teroristi budú lovení a zabití ako al-Kájda“. Tieto silné slová ťažko pochopiť inak ako vyhrážky suverénnemu štátu, nech by už tento štát mal akúkoľvek vládu a akokoľvek sa nepáčil Hegsethovi alebo Korčokovi. Prejavy hrubého nátlaku a vyhrážania sa zo strany USA Venezuele prebiehali už v období pred udelením Nobelovej ceny.
Zmena režimov v réžii Bieleho domu v Latinskej Amerike síce nie je nič nové pod slnkom, no v minulosti takéto kontroverzné akcie aspoň prebiehali pod pláštikom vnútroštátnych rebélií. Tentoraz sa však cieľom zmeniť „režim“ vo Venezuele zvonka Trump vôbec netají – už dokonca označil Madura za šéfa drogového gangu. Minister vojny Pete Hegseth na sieti X oznámil, že „teroristi budú lovení a zabití ako al-Kájda“. Tieto silné slová ťažko pochopiť inak ako vyhrážky suverénnemu štátu, nech by už tento štát mal akúkoľvek vládu a akokoľvek sa nepáčil Hegsethovi alebo Korčokovi.
Napriek tomuto napätému ovzdušiu (alebo skôr práve preto) nórsky výbor ovenčil cenou Machadovú. Zjavne, aby odčinil hriech, že cena nebola udelená priamo Trumpovi, ktorý po nej tak veľmi a otvorene túži. Nie sú to azda jasné známky agresie voči suverénnemu štátu?
Nuž a vo svetle týchto prejavov hrubého nátlaku a vyhrážania sa zo strany USA sa rozhodol nórsky výbor udeliť aspoň mierovú cenu líderke venezuelskej opozície. Možno aby takto odčinil hriech, že cenu neudelil priamo Trumpovi. Celá situácia však smeruje k tomu, že Trump a jeho „ministri vojny“ vyhodnocujú situáciu ako legitimizáciu zvrhnutia Madura s použitím vojenskej sily. V každom prípade sa tak napĺňa želanie (nielen) komentátora New York Times Bretta Stephensa zo začiatku tohto roka, keď vyzýval na „zosadenie Madura“.
Nobelova cena mieru sa tak stáva skôr Nobelovou cenou vojny.
