Skutočnou výzvou slovenského vodárenstva je investičný dlh v údajnej výške 7 až 10 miliárd eur a chýbajúca systematická obnova infraštruktúry. V skutočnosti teda pri novele ide o prázdnu politickú deklaráciu, ktorá najväčší problém sektora nielen nerieši, ale dokonca mnoho vecí do budúcna komplikuje.
Vrcholní politici sa snažia vzbudiť dojem, že všetky problémy slovenských vodární plynú z toho, kto ich dnes vlastní. A ak by bolo všetko (opäť) štátne, problémy by sa lusknutím prstami vyriešili. Ako to však v živote býva, realita býva odlišná a jednoduché riešenia na zložité problémy neexistujú.
Zoberme si vodárenskú infraštruktúru: jej skutočný problém spočíva v katastrofálne nastavenej regulačnej politike. Napríklad Východoslovenská vodárenská spoločnosť (VVS) dnes stráca na každom kubickom metri dodanej pitnej vody desať centov, pretože regulované ceny nepokrývajú ani len náklady na výrobu. Systém vodného a stočného skrátka znemožňuje tvoriť dostatočné zdroje na údržbu a obnovu infraštruktúry. Táto situácia by sa pri existujúcej regulácii nezmenila ani vtedy, keby štát vlastnil akcie komplet všetkých vodárenských spoločností.
Slovenské vodárenstvo potrebuje systémové riešenia: reformu regulácie cien a najmä jasnú stratégiu financovania investičného dlhu. Namiesto toho dostalo potemkinovský „náter“, ktorý má všetky problémy prekryť.
Novela vyvoláva zdanie, že vodárenské spoločnosti investujú príjmy z vodného a stočného kade-tade. Vodárenské spoločnosti však už dnes príjmy z regulovaných činností dávajú výlučne na prevádzku a rozvoj – lenže kvôli regulácii to jednoducho nestačí. Navyše sú diskriminované, keď – na rozdiel od obcí – nemôžu čerpať prostriedky z Environmentálneho fondu.
Ďalším ignorovaným problémom je rôznorodosť vlastníctva vodárenskej infraštruktúry. Časť systému distribučných rozvodov vlastnia vodárenské spoločnosti a niekedy obce. Niekde dokonca v rámci jednej obce má časť priamo obec a inú časť zase vodárenská spoločnosť. Táto fragmentácia spôsobuje vážne problémy pri prevádzke, údržbe a rozvoji.
Novela tento dlhodobý problém úplne ignoruje, hoci práve jeho riešenie by umožnilo definovať komplexný štandard dodávky pitnej vody a odvodu komunálnych odpadových vôd zodpovedajúci 21. storočiu. A ten dnes nemajú zabezpečený obyvatelia mnohých obcí, ktorí buď nie sú napojení na kanalizáciu, alebo nemajú obecný vodovod, či zažívajú časté odstávky kvôli zlyhávaniu prestarnutých rozvodov.
Paradoxne, novela namiesto pomoci samotným obciam a ich obyvateľom ešte viac komplikuje život. Takmer 200 obcí na východnom Slovensku v minulosti predalo svoje akcie, pretože kvôli nastaveniu regulácie z nich nielen nemali žiadne príjmy, ale zaťažovala ich aj dodatočná administratíva. Dnes, keď náš dlhopisový program garantovaných výnosov obciam opäť priniesol možnosť finančne profitovať z akcionárskych podielov, sa chcú mnohé obce vrátiť medzi akcionárov VVS. Snažíme sa im to umožniť, ale ročné predkupné právo štátu zakotvené v novele túto snahu de facto znemožňuje.
Slovenské vodárenstvo potrebuje systémové riešenia: reformu regulácie cien a najmä jasnú stratégiu financovania investičného dlhu. Namiesto toho dostalo potemkinovský „náter“, ktorý má všetky problémy prekryť. Kým sa nezmení regulačná politika a neotvorí sa priestor pre investičný kapitál a ďalšie mechanizmy na tvorbu dostatočných zdrojov, investičný dlh 7 až 10 miliárd eur zostane nevyriešeným bremenom a infraštruktúra sa bude ďalej rozpadávať. Bez ohľadu na to, kto ju bude vlastniť.
