Medzitým prišla na scénu umelá inteligencia, kryptofinancie a klimatický kolaps, ktoré začali definovať 21. storočie a na Ukrajine, v Gaze, Sudáne a inde naďalej zúria vojny. Na tomto pozadí pripomínali oslavy 80. narodenín OSN sochy na Veľkonočnom ostrove: veľkolepé, ale márne gestá zúfalej spoločnosti na pokraji kolapsu.
Čo však presne vedie k civilizačnému kolapsu? Teórií je neúrekom. Geograf Jared Diamond tvrdí, že také vyspelé spoločnosti, ako boli Mayovia alebo severskí Grónčania, sa nakoniec zrútili, keď sa nedokázali prispôsobiť ekologickému stresu. Podobne antropológ Joseph Tainter ukázal, že samotná komplexnosť sa môže stať príťažou: keď náklady na koordináciu prevýšia výnosy, inštitúcie sa rozpadnú. Peter Turchin a Sergej Nefedov zasa tvrdia, že „sekulárne cykly“ rastúcej nerovnosti a nadprodukcie elít (počet znalostných pracovníkov prevyšuje počet dostupných úloh, ktoré je potrebné vyriešiť) neustále prinášajú sociálne a politické otrasy. A Václav Smil varuje, že žiadny systém – biologický ani spoločenský – sa nerozširuje navždy.
To je len rýchle popísanie dlhšie trvajúcej teleologickej tradície. Historik Arnold Toynbee veril, že civilizácie vznikajú vďaka tvorivým reakciám na spoločné problémy a potom zotrvačnosťou upadajú. Oswald Spengler v knihe Zánik Západu považoval civilizačné starnutie za osud, z čoho vyplýva, že kultúry starnú ako organizmy. Paul Kennedy v knihe The Rise and Fall of the Great Powers (Vzostup a pád veľmocí) spájal úpadok impérií s vojenským presahom. Kniha Williama McNeilla Plagues and Peoples (Mor a ľudia) nám pripomína, ako patogény formujú dejiny, a Daron Acemoglu a James Robinson v knihe Why Nations Fail (Prečo národy zlyhávajú) preformulovali príbeh okolo „nenásytných“ elít.
Kam nás však tieto analýzy vedú? Podľa výskumníka existenčných rizík Luka Kempa globalizácia vytvorila planetárneho „Goliáša“. Na rozdiel od Ríma alebo Veľkonočných ostrovov je dnešný svet skrz-naskrz integrovaný, čo znamená, že akýkoľvek nový stresový prvok – klimatický šok, pandémia, finančná kríza – môže spustiť náhlu, nezvratnú globálnu kaskádu. Čo je ešte horšie, keďže sedem z deviatich planetárnych hraníc klimatológa Johana Rockströma už bolo prekonaných, Zem už hodila našej civilizácii rukavicu.
Peter Turchin a Sergej Nefedov tvrdia, že „sekulárne cykly“ rastúcej nerovnosti a nadprodukcie elít neustále prinášajú sociálne a politické otrasy. Václav Smil varuje, že žiadny systém – biologický ani spoločenský – sa nerozširuje navždy.
Zničenie však nie je osud. David Graeber a David Wengrow v knihe Počiatok všetkého z roku 2022 spochybnili deterministický pohľad na civilizačný vývoj. Kolaps nie je záležitosťou osudu, ale zlyhania predstavivosti. Napriek tomu, čo John Maynard Keynes písal počas Veľkej hospodárskej krízy, predpovedal, že v priebehu storočia dokáže technológia vyriešiť „ekonomické problémy“ a ponechá ľuďom voľný priestor pre „umenie života“, keďže pracovné povinnosti sa zmenšia na 15 hodín týždenne a nerovnosť ustúpi.
Nedávna kniha progresívnych novinárov Ezru Kleina a Dereka Thompsona s názvom Abundance (Hojnosť) oživuje toto vnímanie. Tvrdia, že politika dnes zbytočne uviazla v myslení nedostatku – nekonečné boje o bývanie, energiu a iné zdroje vedú k patovej situácii a polarizácii. Situácia si vyžaduje to, čo nazývajú politikou budovania: rozširovanie kapacít, nielen krájanie zmenšujúceho sa koláča.
Je možné, aby umelá inteligencia splnila prísľub 15-hodinového pracovného týždňa a aby sa kryptopeniaze stali globálnou menou podľa vzoru Keynesom navrhovaného „bancoru“? Kemp je síce presvedčený, že civilizačný „samozánik je najpravdepodobnejší“, ale v skutočnosti sú pred nami tri cesty. Prvou je tá, na ktorú sa zameriava on a mnohí z vyššie uvedených autorov: kolaps. V tomto scenári sa klimatické zmeny vymknú spod kontroly, AI sa rýchlo stane zbraňou, kryptografické technológie destabilizujú krehké ekonomiky a OSN skostnatie a stane sa bezvýznamnou. Ako varujú Diamond, Tainter, Turchin, Kennedy a Spengler, systémový stres nakoniec prevalcuje inštitúcie.
V druhom scenári sa pokračuje v politike nedostatku, regulácia nových technológií je postupná, tvorcovia politík sa venujú nekonečnému krízovému manažmentu a OSN sa stále schádza, ale bez akejkoľvek autority alebo vízie. Globálne riadenie sa stáva ceremoniálnym.
Tretia cesta smeruje k obnove. AI by sa využila na rozšírenie vedomostí a zníženie ťažkej práce. Blockchain by sa presadil na transparentnú správu spoločného majetku, a nie na vytváranie nových trhov pre špekulácie a otvorený hazard. Reakcia na zmenu klímy by sa stala základom budúceho rastu a rozvoja. A OSN by sa zmenila na platformu 21. storočia na správu planetárnych údajov, reguláciu globálnych verejných statkov a združovanie nielen štátov, ale aj miest, firiem a občanov. Obnova si vyžaduje nielen optimizmus, ale aj inštitucionálnu predstavivosť. Najcennejšou menou 21. storočia nie je ropa, zlato, dokonca ani údaje. Je ňou dôvera. Ľudstvo sa vyvinulo tak, aby si vytváralo väzby dôvery presahujúce rámec najbližšej rodiny, ale stále zvyčajne obmedzené na menšie skupiny. Ako však zdôrazňuje generálny tajomník OSN António Guterres, naše najnaliehavejšie problémy sú planetárne, čo znamená, že dôvera sa musí rozšíriť nielen na úroveň kmeňa, dediny alebo národa, ale na osem miliárd ľudí.
Na to je potrebná radikálna transparentnosť, pričom globálne „klebety“ by mali odhaľovať „čiernych pasažierov“ alebo zlé subjekty, ktoré narúšajú spoločné úsilie o zníženie emisií, posilnenie dodávateľských reťazcov a mobilizáciu inkluzívneho financovania. Existujú precedensy takýchto účinných globálnych opatrení: Montrealský protokol zastavil úbytok ozónovej vrstvy; Zmluva o Antarktíde demilitarizovala kontinent; a Internetová korporácia pre pridelené mená a čísla (ICANN) riadi internet bez potreby všemocného Leviatana.
Zosnulá laureátka Nobelovej ceny Elinor Ostromová ukázala, že spoločný majetok sa dá dobre spravovať, ak sú inštitúcie flexibilné, polycentrické a vnorené (s viacerými nezávislými aktérmi, ktorí sa zameriavajú na rôzne prvky tej istej všeobecnej agendy). OSN príležitostne stelesňuje ducha toho, čo mala Ostromová na mysli, napríklad prostredníctvom Všeobecnej deklarácie ľudských práv, vykynoženia kiahní a (dnes už neúspešnej) Parížskej klimatickej dohody. Zároveň ju však ochromili veto, geopolitika a nedostatočná vízia.
Propaganda zo Silicon Valley by nás rada presvedčila, že budúcnosť určí technológia. Dôležitejšou premennou je však to, či a ako sa naše inštitúcie prispôsobia. Ako povedal Toynbee: „Civilizácie zomierajú samovraždou, nie vraždou.“ Voľba medzi hojnosťou a apokalypsou je stále na nás.
© Project Syndicate 1995–2025
www.project-syndicate.org
