Nejasné ciele sankčnej politiky
Ciele sankčnej politiky EÚ nie sú, aspoň navonok, jasne definované. Nie je jasné, či sú sankcie naozaj zamerané na skrátenie vojny, alebo skôr na širšie ciele, ako je trvalé oslabenie Ruska alebo dokonca dosiahnutie zmeny jeho režimu. Ak by primárnym cieľom malo byť skrátenie vojny, Rusku by musela byť ponúknutá možnosť zrušenia sankcií v prípade prímeria alebo komplexnejšieho mierového urovnania. To však nie je prípad sankcií EÚ. Konkrétne v oblasti energetických sankcií EÚ uviedla, že jej cieľom je ukončiť dovoz energií z Ruska. Napríklad najnovší balík sankcií stanovuje úplný zákaz dovozu ruského skvapalneného zemného plynu (LNG) od roku 2027. Sankcie EÚ sa preto očividne zameriavajú na niečo iné ako na skrátenie a skončenie vojny. Zdá sa, že oveľa viac slúžia ako nástroj v konflikte o sféry vplyvu.
Dvojaký meter
EÚ a USA čoraz častejšie ukladajú sekundárne sankcie spoločnostiam z tretích krajín, ktoré nedodržiavajú ich sankčnú politiku. Mnohé mimoeurópske krajiny vnímajú ruský útok na Ukrajinu – a najmä ruské územné nároky na oblasti v rámci Ukrajiny – veľmi kriticky a tiež si želajú rýchle skončenie vojny. Nemajú však rovnaké geopolitické ciele s EÚ a majú aj odlišný pohľad na pôvod konfliktu. Jasne si uvedomujú, ako štáty NATO a EÚ v geopolitickej eskalácii okolo Ukrajiny zohrali aktívnu zásadnú úlohu. Okrem toho zreteľne vidia dvojaký meter zo strany USA a EÚ pri riešení vojen. Z hľadiska medzinárodného práva nevidia žiadny rozdiel medzi kritizovaným útokom Ruska na Ukrajinu na jednej strane, a na druhej strane ospravedlňovanými leteckými útokmi NATO na Srbsko roku 1999, inváziou koalície vedenej USA a Spojeným kráľovstvom (na ktorej sa zúčastnilo aj Slovensko a Ukrajina) do Iraku roku 2003 či rozšírením intervencie v Líbyi roku 2011 ďaleko za rámec rezolúcie OSN.
Ak ide naozaj o skrátenie vojny, potrebné je sebakritické zhodnotenie a obmedzenie cieľov sankcií. Nutné sú aj realistické možnosti politického ukončenia vojny a náčrty novej európskej bezpečnostnej architektúry, ktorá jednoznačne zahŕňa aj Rusko.
V súčasnosti sa prísna sankčná politika voči Rusku dáva do markantného kontrastu s veľmi mäkkým postojom voči Izraelu, a to aj napriek jeho extrémnej forme vyhladzovacej vojny v Palestíne. Väčšina krajín EÚ na Izrael ani len neuvalila zbrojné embargo. Vzhľadom na implicitné ciele sankčnej politiky EÚ a jej dvojaký meter sa EÚ vo svojej sankčnej politike ocitá v relatívnej globálnej izolácii. Sekundárne sankcie vedú k napätiu s kľúčovými tretími krajinami.
Vedľajšie účinky energetických sankcií
Sankcie sa dotýkajú nielen Ruska. Majú dôsledky aj pre samotnú EÚ, ktorá ich zaviedla. To je obzvlášť zrejmé v energetickom sektore. Energetické sankcie voči Rusku viedli k trvalému nárastu cien energií. Platí to najmä pre krajiny, ktoré predtým dovážali energiu z Ruska lacno. So zvýšenými cenami energií sa časti európskeho priemyslu, najmä v Nemecku a krajinách strednej a východnej Európy, dostali pod zvýšený tlak. Prudko sa zvýšila aj energetická závislosť od USA. Pre USA však EÚ už nie je strategickým spojencom. Skôr sa na EÚ usilujú vyvíjať ekonomický tlak, aby posilnila svoju vlastnú ekonomickú pozíciu. Okaté zneužívanie mocenskej nerovnováhy Trumpovou administratívou voči EÚ sa ukázalo počas nedávnych rokovaní o clách. Výsledok rokovaní bol pre EÚ pomerne katastrofálny. S rastúcou energetickou závislosťou od USA Európska únia ďalej oslabuje svoju rokovaciu pozíciu voči USA.
Pochybné plány na zmrazenie ruských devízových rezerv
Krátko po ruskom útoku na Ukrajinu západné krajiny nielenže vylúčili väčšinu ruských bánk z medzinárodného platobného systému SWIFT, ale aj zmrazili ruské devízové rezervy.To oslabilo kľúčový bezpečnostný mechanizmus v medzinárodnom finančnom systéme dolár USA a euro ako rezervné meny. Medzitým Európska komisia zaradila do programu aj priamy prístup k ruským devízovým rezervám. Chce tieto rezervy použiť na „reparačný dlhopis“, keďže podpora Ukrajiny je čoraz drahšia. Nemecký kancelár Friedrich Merz návrh podporil. Existuje však významný právny problém: rezervy spadajú pod imunitu štátov.
Hoci si bola EK vedomá týchto právnych problémov a niekoľko členských štátov EÚ malo voči iniciatíve značné výhrady, EK na pláne trvala. Finančné prostriedky sú držané v Belgicku. Belgická vláda teraz požaduje pre takúto „reparačnú obligáciu“ od jednotlivých členských štátov EÚ právne objasnenie a/alebo záruky. Prebiehajúca diskusia o prístupe k ruským minimálnym rezervám ďalej podkopáva dôveryhodnosť eura ako medzinárodnej rezervnej meny a Belgicka ako medzinárodného centra finančných tokov. Diskusia zároveň dokazuje, že EK sa zaoberá otázkami právneho štátu à la carte.
Nevyhnutná zmena kurzu
Zdá sa, že sankčnú politiku EÚ voči Rusku poháňa frustrácia. Nie je pripravená triezvo a realisticky. Ak ide naozaj o skrátenie vojny, potrebné je sebakritické zhodnotenie a obmedzenie cieľov sankcií. Nutné sú aj realistické možnosti politického ukončenia vojny a náčrty novej európskej bezpečnostnej architektúry, ktorá jednoznačne zahŕňa aj Rusko.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
