Je najvyšší čas ukázať nejaký pozitívnejší moment, lebo narastá konsolidačná únava, skepsa a odmietanie pokračovania. Zostáva veriť, že na skonsolidovanie procesu konsolidácie ešte zostáva čas a skutočná vôľa.
Strachujeme sa o spotrebu, a pritom vyschli investície
To, že treba pokračovať, vieme z prognóz Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Aj po troch dávkach konsolidačných opatrení v objeme 5,2 miliardy eur sa deficit rozpočtu v roku 2027 (bez dodatočných opatrení) pravdepodobne vráti nad 5 % HDP. Z tohto pohľadu je téza „pokračovať, ale inak“ logická. Len nesmie byť zástierkou pre rezignáciu.
Potreba obmedzenia tieňovej ekonomiky a úspor na strane štátu sú „večné pravdy“, ktoré vyžadujú nie argumenty (tie sú dávno známe), ale politickú odvahu. Samostatnou kapitolou je možnosť okysličiť investovanie. Je známe, že sme poľavili v investíciách. Aj to, že toľko spomínané spomalenie ekonomiky SR (dokonca až zaostávanie) má jednu zo svojich príčin v útlme investovania.
Tu sa výnimočne dobre hodí porovnanie s českou cestou: v roku 2024 už naša spotreba domácností, prepočítaná na obyvateľa (13 806 eur), prekročila českú úroveň. To znie takmer senzačne. Lenže investície do fixného kapitálu prepočítané na obyvateľa (4 870 eur) sú na úrovni iba okolo 62 % českej úrovne. A sú nižšie ako v Maďarsku, ktoré bolo zasiahnuté zastavením eurofondov. Už poznáme aj údaje o vývoji v prvom polroku 2025, naplno zasiahnutom konsolidáciou. A znovu tou skutočne poškodenou veličinou sú investície do fixného kapitálu. Spotreba utrpela „len“ spomalenie rastu, ale investície klesli.
„Iná“ konsolidácia nesmie znamenať postupnú rezignáciu na ňu. V našej histórii sú príklady na to, keď ohlásená „iná“ fáza procesov (transformácie, reforiem) znamenala ich pustenie k vode.
V tomto vidno úlet v našej hospodárskej politike v ostatnom viac ako desaťročí. Pri podpore spotreby domácností (spotreba na obyvateľa bola v roku 2024 najvyššia vo V4) vysychali investície. A tak trochu to pokračuje: s obavami sledujeme, ako konsolidácia oslabuje spotrebu. A pritom padajú hlavne investície. Iste, z hľadiska momentálnej životnej úrovne je citlivejšia téma spotreba, tú majú politici radi. Investície sú ďalej od volebnej urny ako momentálna spotreba, žiaľ.
Štátom dotiahnutí investori alebo plošné odblokovanie
Jedna vec sú veľké investície v réžii štátu, iná vec je strhnutie vlny investícií plošne. Neľahko sa bude prebúdzať chuť do investovania, ak boli podnikatelia doteraz vykresľovaní takmer ako nepriatelia. Pritom v záujme investovania treba kapitálu dopriať vysokú návratnosť – to znamená vysokú rentabilitu (ziskovosť) pre podnikový sektor. A rentabilita produkcie u nás desaťročie klesala, teraz dostala ešte niekoľko úderov v rámci konsolidácie.
Je otázne, ako má avizovaná podpora oživenia investovania vyzerať. Jeden obraz je podobný tomu, čo vidíme aktuálne napríklad v Šuranoch: vládou podporené megainvestície. Niežeby neboli užitočné, naopak. Lenže priestor pre ne je úzky. Zahraniční giganti prichádzajú ojedinele a nepredvídateľne, pomoc takýmto investorom naráža na limity chátrajúceho rozpočtu (niekedy aj na limity férových podmienok na trhoch). Asi je namieste obava, že pod oživovaním investícií si bude vláda predstavovať dotiahnutie (najlepšie) ázijských gigantov, podporených kontroverznými nástrojmi pomoci.
Iným spôsobom je pokúsiť sa uvoľniť bariéry investovania. A tie sú predsa známe, pravidelne ich vyhodnocujú organizácie ako napr. Európska investičná banka alebo veľmi podrobne aj U.S. Department of State (vo svojich „Investment Climate Statements“). Do zoznamu bariér investovania u nás zaraďujú nedostatok vhodnej pracovnej sily a únik mozgov, vysoké ceny energií a obavy o ich spoľahlivú dostupnosť v budúcnosti (kvôli nedoriešenej závislosti od dodávok z Ruska), slabá verejná správa a vymáhateľnosť práva, závislosť od fondov EÚ, v porovnaní so susedmi vysoké zdanenie podnikov a naša špecialita – mimoriadne vysoký stupeň spoločenskej, právnej a ekonomickej neistoty. Túto zmes problémov nedokážu prekryť nejaké sumy investičnej pomoci sľúbené záujemcovi. Tu už treba zasahovať korene.
Ak teda vláda hovorí o potrebe rozbehnúť investície v ďalšej fáze konsolidácie, tak v tomto má pravdu. Ak ekonomika začne citeľnejšie rásť, časť deficitov a dlhov sa „vyrieši“ bez konsolidácie. Už len správne uchopiť tú formu: nespoľahnúť sa len na „lov“ investora a pritiahnutie adepta – spriateleného a podporeného giganta (to neznamená, že by sme sa toho mali celkom vzdať). Ale majme odvahu i pre ten druhý scenár: väčšie množstvo menších investícií naprieč sektormi, spontánne vyvolaných lepšou investičnou atmosférou.
A „iná“ konsolidácia nesmie znamenať postupnú rezignáciu na ňu. V našej histórii sú príklady na to, keď ohlásená „iná“ fáza procesov (transformácie, reforiem) znamenala ich pustenie k vode.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
