Keď sa Robert Fico vrátil začiatkom júna z Uzbekistanu, vyzdvihol efektívnosť vládnutia v tomto štáte a nástojil, že v Európe bude potrebné hovoriť o reforme politického systému založeného na slobodných demokratických voľbách. Pri súčasnom nastavení politického systému podľa neho chýba kontinuita v riadení štátu. Paradoxne, súčasný prezident Uzbekistanu Šavkat Mirzijojev je ten, ktorý sa aspoň do určitej miery snaží reformovať autoritársky režim svojho predchodcu Islama Karimova. Podľa Wikipedie ho dokonca mnohí západní analytici porovnávajú s Michailom Gorbačovom a jeho vládu označujú ako Uzbecká jar. Napriek tomu, že voľby v Uzbekistane, ktorými sa opakovane dostal k moci, sotva možno pokladať za demokratické.
Silný režim nepotrebuje ani viac volebných obvodov (jeden volebný obvod zaviedol roku 1997 Vladimír Mečiar a do Ústavy SR ho zabetónoval „Matovičov režim“) a okrem centralizovanej politickej moci vyžaduje i centralizovanú ekonomickú moc. O to sa kabinet Roberta Fica intenzívne usiluje.
Štátne OZV, štátne veterné parky, štátne kasína?
Štát (vláda) je zlý hospodár. Ako hovoril Ronald Reagan: „Vláda nie je riešením nášho problému, vláda je sama osebe problém." To bolo ideologické zdôvodnenie intenzívneho vytesňovania štátu z hospodárskej činnosti po roku 1989 aj u nás. Žiaľ, transformačný scenár a jeho realizácia vytesnili štát aj tam, kde mu mala, naopak, zostať silná pozícia: v službách vo verejnom záujme (napríklad v zdravotníctve, vo vzdelávaní a pod., ale i v poskytovaní služieb, ako sú bezpečná doprava na železnici, dostupné poštové služby, vodné a odpadové hospodárstvo atď.).
Ani nájomné bývanie by nemalo byť v rukách štátu. Pokiaľ by agentúra štátom podporovaného nájomného bývania mala okrem výdavkov na svoje fungovanie i tomu primerané výsledky, pokladali by sme štátne byty za jeden zo spôsobov, ako znižovať nedostatok dostupného bývania. Jeho riešenie by malo byť však najmä v rukách miest a obcí: vo Francúzsku im to dokonca prikazuje zákon.
Ak sa SR donedávna chválila, že produkuje najviac automobilov na hlavu vo svete, zrejme chce byť prvou i v produkcii jadrovej energie na hlavu! Aspoň v niečom, a nech to stojí čokoľvek.
Čo však vedie členov kabinetu Roberta Fica k zoštátňovaniu odpadového hospodárstva, ako to navrhuje novela zákona o Environmentálnom fonde? Recyklácia odpadov z obalov sa pokladá za jeden z dobre naštartovaných biznisov i v porovnaní s inými štátmi EÚ. Napriek tomu chce štát funkčný model potichu nahradiť štátnou OZV (organizáciou zodpovednosti výrobcov podľa zákona o odpadoch). Okrem toho rozvíjajúca sa tzv. obehová ekonomika môže v budúcnosti aspoň trochu diverzifikovať hospodárstvo neúmerne závislé od automobilového priemyslu (tvorí napríklad až 40 % nášho exportu a zamestnáva až 250-tisíc ľudí). Dôsledky zraniteľnosti takéhoto modelu sa už nedajú prehliadať.
Aj dva štátne (či pološtátne) megaprojekty veterných parkov napredujú, kým novela zákona EIA výstavbu veterných elektrární zo súkromných zdrojov výrazne komplikuje. Nerozporujeme tzv. akceleračné zóny pre rozvoj veternej energetiky, no sťažujeme si na neochotu súkromného sektora investovať. A keď sa investovať rozhodne, vláda ho ide brzdiť.
A vrcholom zoštátňovania toho, čo by štát naozaj nemal mať vo svojich rukách – prinajmenšom z etických dôvodov – je novela zákona o hazardných hrách. Umožnila by štátnemu Tiposu prevziať licencie kasín, ktorým mestá už nechcú licencie obnoviť napriek tomu, že zvyšovali príjmy lokálnych rozpočtov!
Jadro áno, OZE nie. Prečo?
Nový jadrový blok má prednosť pred inými riešeniami, ako sú OZE (obnoviteľné zdroje energie), lebo je lacnejší (bude stáť asi 15 miliárd eur a náklady budú asi dvakrát vyššie ako pri OZE), energia z neho je rýchlo dostupná (v najlepšom prípade okolo roku 2040), bude bezpečný pred atakmi zhora (ako sme svedkami pri Záporožskej jadrovej elektrárni), nebude mať žiadne vyvolané náklady (ako napríklad potrebu novej prečerpávacej elektrárne, náklady s úložiskom vyhoreného paliva, náklady vyraďovania), „zníži“ cenu elektrickej energie (ako uvádza riaditeľ SAPI Ján Karaba, cena by mohla dosiahnuť 185 eur za MWh, dnes sa obchoduje za 105 eur za MWh). Ak jadro má až toľko „predností“, prečo sú práve OZE „cestou do pekla“, ako nás uisťuje minister životného prostredia Tomáš Taraba a potichu s ním zrejme súhlasí predseda vlády?
Sú to iba záujmy jadrovej loby, SEPS-u, čiastočne distribučných spoločností a pod.? Aj tie, ale sotva iba tie. Možno je za tým i snaha držať v centrálnych rukách veľkú moc: produkciu elektrickej energie. Nedovoliť produkciu energií ponechať v rukách tých, ktorí ju používajú: podnikov, miest, regiónov a domácností. Prečo je demokratizácia energií pre vládu nočnou morou? Legislatíva (napríklad novela EIA, legislatívny strop, ktorý obmedzuje zdieľanie vyrobenej energie z OZE a pod.) a pre domácnosti i nedostatočná finančná podpora pre „prosumer“ (vyrobím – spotrebujem) im to určite neuľahčujú. A to napriek tomu, že až 98 % verejnosti opatrenia na rozvoj OZE podporuje.
Alebo je to otázka prestíže? Ak sa SR donedávna chválila, že produkuje najviac automobilov na hlavu vo svete, zrejme chce byť prvou i v produkcii jadrovej energie na hlavu! Aspoň v niečom, a nech to stojí čokoľvek.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
