Tento „problém" bol prvýkrát sformulovaný koncom 19. storočia v Nemecku. Ekonómovia historickej školy vrátane Wilhelma Hasbacha a Augusta Onckena videli zjavný rozpor medzi súcitom motivovanou morálnou psychológiou Smithovej prvej knihy a sebeckým kalkulom jeho druhej knihy. Podľa nich bol sentimentálny Škót z roku 1759 nezlučiteľný s architektom kapitalizmu z roku 1776.
Rozpor ale vyhovoval vtedajšiemu intelektuálnemu temperamentu. Keď sa priemyselný kapitalizmus presadil, ekonómiu bolo príhodné usilovne pretvárať na „vedu" odtrhnutú od etiky, zatiaľ čo filozofia a teológia sa mali samy trápiť nad morálnym rozkladom. „Das Adam Smith Problem“ sa tak stal projekciou rozštiepenej osobnosti moderny: jednu polovicu pohltil mechanizmus a efektívnosť, druhú svedomie a spoločenstvo.
Kastrácia Smithovho myslenia
Nemeckí historici sa však mýlili alebo prinajmenšom boli neúplní. Neskorší čitatelia – od Jacoba Vinera, zakladateľa chicagskej ekonomickej školy v 20. rokoch 20. storočia, až po editorov „glasgowského vydania" Smithových prác v 70. rokoch 20. storočia (ktorí videli len „pseudoproblém založený na neznalosti a nepochopení") – ukázali, že obe knihy majú spoločnú filozofickú chrbticu. Neskorší Smith sa zďaleka nezriekol svojej predchádzajúcej morálnej filozofie, ale ju rozšíril na ekonomickú oblasť. „Neviditeľná ruku" nikdy nemienil ako ódu na chamtivosť; bola len metaforou spôsobu, akým môžu z individuálnych ľudských motívov (alebo „vášní") vznikať spoločenské výhody za predpokladu, že ich inštitúcie vhodne usmerňujú.
Trhlina medzi morálkou a trhom je hlavnou zlomovou líniou nášho veku. Preto je táto úloha pálčivejšia ako kedykoľvek predtým. Od finančnej krízy v roku 2008 a vzostupu populizmu až po planetárnu krízu v podobe klimatických zmien a nesprávneho nastavenia umelej inteligencie – aké ďalšie dôkazy potrebujeme, že naša ekonomika je absolútne oddelená od etiky? Prečo stále verne lipneme na myšlienke globálnej ekonomiky, ktorá vraj akousi alchýmiou zmení sebecký finančný záujem na spoločné dobro?
Ako poznamenal Smithov súčasník a priateľ David Hume, lešenie spoločenského poriadku sa opiera o krehkú zmes sebalásky a súcitu. Smithova vlastná odpoveď na ťažkú ľudskú situáciu nespočívala v zrušení vlastného záujmu, ale v jeho usmernení prostredníctvom návykov cnosti, občianskej dôvery a úsudku pomyselného „nestranného diváka". Trhy v tejto vízii neboli morálnym vákuom, ale rozšírením morálneho života.
Nedorozumenie ale pretrváva. Moderná ekonómia v úsilí o presnosť predpovedí amputovala Smithovu psychológiu. V 20. storočí, keď sa modely stali matematickejšími, bol „ekonomický človek" zbavený citov a súvislostí. Osvietenského mravného činiteľa nahradil panák racionálnej kalkulácie.
Pôvodnú diskusiu vrátil do popredia laureát Nobelovej ceny za ekonómiu Amartya Sen. „Takzvaný problém Adama Smitha," napísal, „si z veľkej časti spôsobujeme sami." Podľa Sena Smithova idea vlastného záujmu nikdy nebola holou chamtivosťou, ale citom votkaným do štruktúry spoločenského života – citom, ktorý je disciplinovaný obozretnosťou, spravodlivosťou a dobročinnosťou. Rozpor, ako naznačuje Sen, nespočíva v Smithovi, ale v našom vlastnom ochudobnenom čítaní. Sme to my, kto povýšil chamtivosť na cnosť.
Ekonomika bez morálnych cieľov je zlo
Nedávne vedecké poznatky k tomuto poznaniu prispeli. Filozof Bostonskej univerzity Charles Griswold vykresľuje Smitha ako filozofa cnosti, zatiaľ čo ekonomická historička Harvardovej univerzity Emma Rothschildová obnovila jeho osvietenský humanizmus. Spoločne ukazujú, že rozdelenie na morálne a ekonomické je historický artefakt, ktorého sa naliehavo musíme zbaviť.
Trhlina medzi morálkou a trhom je hlavnou zlomovou líniou nášho veku. Preto je táto úloha pálčivejšia ako kedykoľvek predtým. Od finančnej krízy v roku 2008 a vzostupu populizmu až po planetárnu krízu v podobe klimatických zmien a nesprávneho nastavenia umelej inteligencie – aké ďalšie dôkazy potrebujeme, že naša ekonomika je absolútne oddelená od etiky? Prečo stále verne lipneme na myšlienke globálnej ekonomiky, ktorá vraj akousi alchýmiou zmení sebecký finančný záujem na spoločné dobro?
Nové preskúmanie Smitha optikou „Das Adam Smith Problem“ nám odhaľuje mysliteľa, ktorý nás môže vyviesť zo slepej uličky. Smith zďaleka nehlásal laissez-faire s vylúčením všetkého ostatného. Zaoberal sa morálnou výchovou a inštitucionálnou koncepciou. Varoval, že obchod, ak nie je sprevádzaný občianskymi cnosťami, pokazí „morálne cítenie". Predvídal deformácie spôsobené nerovnosťou a nebezpečenstvo toho, čo by sme dnes nazvali „prevzatie regulátora“ (situácia, keď štátny regulačný orgán uprednostňuje komerčné, ideologické a politické záujmy pred všeobecným blahom, pozn. prekl.)
Smithovou odpoveďou nebol štátny socializmus ani bezuzdný trh. Ale niečo jemnejšie: morálna ekonomika založená na súcite a úsilí o ľudský rozkvet. V tomto zmysle má bližšie k Aristotelovej etike cnosti alebo dokonca k modernej behaviorálnej a kooperatívnej ekonómii než k mechanickému utilitarizmu, ktorý sa mu často pripisuje.
Iróniou je, že v našich pretekoch vyhlásiť Smitha za otca modernej ekonómie sme vyhnali Smitha, ktorý by mohol túto disciplínu spasiť. Nedokázali sme uznať jeho dve kľúčové práce ako komplementárne prvky jednotnej, hoci nedokončenej „vedy o človeku". Vyriešením problému Adama Smitha by sme zároveň odstránili priepasť medzi efektívnosťou a empatiou, ktorá podkopáva celú západnú civilizáciu.
Problém nespočíva v Smithovi, ale v našej vlastnej spoločnosti. Ak ho identifikovali myslitelia 18. storočia, musíme ho vyriešiť nie vzkriesením samotných trhov alebo morálky, ale oživením dialógu medzi nimi. Smith túto výmenu začal a nám zostáva ju dokončiť.
© Project Syndicate 1995–2025
www.project-syndicate.org
