Až po mnohých rokoch našej neraz úzkej spolupráce v diplomatickej službe som s prekvapením zistil, že vyštudoval teoretickú fyziku. Nepoznal som nikoho predtým, kto by mal v našom remesle takéto vzdelanie. Bol priamym dôkazom toho, že ak má človek kombináciu iných pozitívnych vlastností, pre diplomaciu nie je rozhodujúce, kde dral školské lavice.
Každá debata s Igorom bola výzva a jeho príspevok mal vždy pridanú hodnotu. Jeho ste len tak niečím neoblafli. Pôsobil vo veľmi dôležitých krajinách, a preto citlivo vnímal rôzne vektory zahraničnej politiky našej, nie veľkej, ale krásnej krajiny. Poznal dobre USA, krajiny Balkánu a Rusko. A slovensko-české pomery, pochopiteľne.
V slovenskej diplomacii dôrazne pripomínal historické súvislosti nášho vývoja a dobre sa orientoval v komplexnej problematike významnej súčasti slovenského národa – krajanov. Bolo to celkom logické, národnú dimenziu slovenskej zahraničnej politiky mal v sebe. Aj vďaka nemu zdobí druhú najväčšiu sálu na ministerstve zahraničných vecí impozantné výtvarné dielo od našich krajanov ako svedectvo toho, že nielen celé generácie dokázali prežiť bez domovského štátu, ale vypestovali si aj svoj jedinečný cit pre krásu.
Keď sme sa po našich nekonečných debatách rozchádzali, občas som si povzdychol: Kiežby mala slovenská diplomacia viac takých teoretických fyzikov.
Po návrate z jedného študijného pobytu vo francúzskom Provensalsku som mu celý uveličený vravel, že sme tam počas prestávky jedli na záhrade figy priamo zo stromu. On sa len pousmial a pozval ma domov. Mal krásne rozkvitnutý figovník na svojej záhrade. Pohľad na letnú ospalú Bratislavu z terasy jeho domu, ozdobený listami tropického stromu, sa mi dodnes uchoval v pamäti. Možno aj preto, lebo to bolo jedno z našich posledných stretnutí.
Nedá mi nespomenúť aj to, že miloval svojich vnukov. Keďže som mladší, občas si ma doberal slovami „uvidíš, ako sa radikálne zmení tvoj život po narodení prvého vnúčaťa a budeš chcieť s ním tráviť čo najviac času". Ale poznáte to, múdre rady starších vojdú jedným uchom dnu a druhým odletia preč. Dnes už to viem. Igor, mal si pravdu…
Česť Tvojej pamiatke!
Igor Furdík
Narodil sa 10. decembra 1947 v Prievidzi. Vyštudoval teoretickú fyziku, potom robil vo Fyzikálnom ústave SAV, väčšinu svojho pracovného života však neskôr venoval diplomacii.
V niekdajšom spoločnom štáte Slovákov a Čechov začal v roku 1976 pôsobiť v Prahe na federálnom ministerstve zahraničných vecí. V apríli 1991 sa stal generálnym konzulom v Záhrebe. Po nadviazaní riadnych diplomatických vzťahov s Chorvátskom v roku 1992 zastával funkciu veľvyslanca.
V období 1999 – 2004 bol veľvyslanec Slovenskej republiky v Ruskej federácii. Potom v rokoch 2005 – 2010 pôsobil ako ambasádor v Srbsku a Čiernej Hore. Od roku 2012 do roku 2015 bol predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
Zomrel 5. novembra 2025 vo veku nedožitých 78 rokov. Posledná rozlúčka s Igorom Furdíkom sa uskutoční tento piatok o 11. hodine v bratislavskom krematóriu.
