Nebojácnosť pražského študentstva a spontánnosť študentiek a študentov bratislavských vysokých škôl, ktorí už večer 16. novembra 1989 volali po slobode a skutočnej demokracii, boli rozhodujúcimi faktormi, ktoré spustili sled ďalších udalostí. S postupom času sa však vytratil duch onoho dňa – študentského vzdoru, odvahy študentiek a študentov. Dôvod, pre ktorý sa zhromaždili tisíce pražských študentov.
„Revolúcia“ bez revolúcie
Revolúcia je „rýchla, základná a násilná zmena v politických a sociálnych štruktúrach spoločnosti,“ píše politologička Theda Skocpol a zdôrazňuje, že revolúcie menia politické systémy, ale prioritne sociálne a ekonomické usporiadanie štátu. Sociológ Jack Goldstone, dodáva, že „revolúcie sú pokusy o transformáciu politických inštitúcií a legitímnosti režimu cez masovú mobilizáciu, ktorá často vedie k násilným konfliktom“, zdôrazňuje úlohu más a krízu legitimity režimu.
Nežná revolúcia so sebou priniesla niekoľko zásadných zmien. Ukončila ústavou zaručené vedúce postavenie komunistickej strany a tým totalitný charakter štátu. Výsledkom boli slobodné voľby, pluralitný politický systém a demokratizácia verejného života. Počas dní novembra 1989 státisíce ľudí demonštrovali proti vláde komunistov. Štrngali kľúčmi a verili v lepšiu budúcnosť. Hoci možno inú, než aká prišla. Tieto fakty naznačujú revolučný charakter „nežnej“.
Na druhej strane, Petr Pithart – disident, člen Občianskeho fóra a neskorší premiér Českej republiky – sa k 17. novembru opakovane vracia s kritickým odstupom. Jeho pohľad na „revolúciu“ je výrazne odlišný od bežného mýticky heroického výkladu. Keďže nedošlo k obetiam, no ani k výraznej spoločenskej katarzii, Pithart tvrdí, že režim nebol zvrhnutý revolúciou. „Režim sme nezbúrali, zrútil sa sám.“ Podľa Pitharta nešlo o revolúciu, ale o implóziu systému – kolaps systému, ktorý už nedokázal vzdorovať spoločenskému tlaku.
„Bola to implózia, nie explózia,“ píše v knihe spomienok na osemdesiaty deviaty. Nešlo o násilný prevrat, ale reálne o vyjednané (dohodnuté) odovzdanie moci, ktoré sa odohralo v atmosfére vyčerpania režimu a spoločenskej dezilúzie. Upozorňuje, že (znormalizovaná) spoločnosť „zničená Mníchovom, februárom 1948 a kapituláciou po auguste 1968, nebola na takúto zmenu pripravená“. Naznačuje, že hoci sa režim zrútil, celková transformácia spoločnosti bola oveľa zložitejšia a bolestivejšia. A na skutočných hrdinov 17. novembra sa postupne zabudlo. Dôsledky toho vidíme aj v spoločenskom prístupe k 17. novembru 1989.
Zabudnutý študentský rozmer
Dnešní mladí ľudia vnímajú 17. november ako vzdialenú historickú udalosť. V školách sa o ňom (možno) učia ako o dni slobody a demokracie. Málokedy sa však zdôrazňuje, že ide aj (či najmä) o deň študentstva. Pripomienku spoločenskej a politickej odvahy študentov, ktorí sa v roku 1939 postavili proti nacistom. Práve tento študentský rozmer by mal byť v centre našej pozornosti. V pozornosti pripomienky zápasu o slobodu a demokraciu. Boli to predsa študenti, ktorí boli hybnou silou zmien v roku 1989, ale ich odvaha postaviť sa komunistom je dnes prehliadaná.
Dnešní mladí ľudia vnímajú 17. november ako vzdialenú historickú udalosť. V školách sa o ňom (možno) učia ako o dni slobody a demokracie. Málokedy sa však zdôrazňuje, že ide aj (či najmä) o deň študentstva.
John Dewey, filozof, psychológ, zakladateľ pragmatizmu a modernej pedagogiky, napísal, že „demokracia musí byť znovu a znovu narodená, a každá generácia sa musí nanovo učiť demokracii“. Zdôrazňoval, že mladá generácia je nositeľom demokracie – ak sa mladí neučia demokratickým hodnotám, demokracia nemôže prežiť. Vzdelávanie o demokracii a o jej prínosoch pre spoločnosť je proces, ktorý sa musí realizovať v školách, v rodinách aj v spoločnosti.
Ak chceme, aby si mladí našli cestu k 17. novembru, musíme im ukázať, že to bol a stále je ich deň. Že to boli študenti – ich rovesníci – ktorí sa rozhodli konať, riskovať a meniť svet. Že demokracia a sloboda nie sú samozrejmosťou.
Návrat k podstate
Spomienka na 17. november 1989 by nemala byť iba oslavou „mužov“ Novembra. Mala by byť hlavne pripomienkou odvahy študentstva, ktoré sa v 20. storočí postavilo za obranu slobody a demokracie. Spomienka by však mala zahŕňať i slovenský aspekt študentského vzopätia, charakteru protestov a tiež kritický pohľad na to, čo sa skutočne odohralo. Petr Pithart nám ukazuje, že zmena neprišla ako výbuch, ale ako tichý pád systému. A práve študenti boli tí, ktorí tento pád urýchlili.
Ak chceme, aby si dnešní študenti našli cestu k tejto spomienke, aby Deň boja za slobodu a demokraciu nezovšednel, musíme ju očistiť od mýtov. Pripomínať, že revolúcia bola ich dielom. A že 17. november je predovšetkým ich sviatkom.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
