Uväznení v myšlienkových stereotypoch
Politická garnitúra, ktorá sa socializovala počas druhej svetovej vojny a v rokoch, keď sa na našom kontinente budoval prevažne ťažký priemysel, nevnímala, že civilizačnú dobu určenú ešte priemyselnou revolúciou striedala informačná. Roky uzatvorená vo svojej bubline nevedela prehodnotiť svoje postoje a kroky. Zabetónovaná istota, ktorú pre ňu predstavoval dlhodobý spojenec, sa rozpadla ako domček z karát. Perestrojkový Sovietsky zväz nastupujúce pohyby nebrzdil. Členov svojho bloku prestal viesť, dal im zelenú.
Bolo nad sily a zvyky pražského vedenia využiť túto šancu. V koľajach usadení funkcionári dávno stratili pružnosť. Nevedeli zásadne zmeniť myšlienkové stereotypy, obsah politiky a slovník. Mocenský mechanizmus, ktorý počas studenej vojny spoluvytvárali, spôsobil, že žili bez spätnej väzby. Ocitli sa uväznení v myšlienkovom inkubátore, čo vystihol Andrej Ferko v monodráme Balada o Dr. Gustávovi Husákovi. „Samoväzni“ nevideli cez hrubé sklá okien svojich úradov trendy okolo seba. Spohodlneli a zleniveli. A lenivosť je, ako tvrdí náš špičkový psychiater Ľubomír Okruhlica, závislosť a tú ako iné závislosti si ľudia neradi priznajú. Už pred pádom Berlínskeho múra v okolitých vtedajších stredoeurópskych spojencoch sa rútil monopol štátostrany. Iba Československo sa stávalo dočasným ostrovom. Ostalo už iba otázkou času, kedy sa zmenia nielen lídri, ale aj politický systém.
Ideologický, politický a ekonomický pluralizmus
Účelovo vymyslená správa o smrti študenta Martina Šmída, prvý hoax v našej najmodernejšej histórii, sa nestala príčinou, ale iba urýchľovačom nasledujúcich spoločenských pohybov po 17. novembri 1989. Po protestujúcich študentov prebralo na Slovensku iniciatívu širokospektrálne hnutie Verejnosť proti násiliu, ktoré združovalo antikomunistov, reformných komunistov i donovembrových komunistov, ochranárov i technokratov, liberálov odmietajúcich národný princíp i neoľudákov, zástancov pevnej centralistickej federácie i samostatného slovenského štátu, katolíkov, protestantov i ateistov. Hlavná sila nežnej revolúcie sa neprofilovala na pravo-ľavej hodnotovej škále, ale presadzovaním všeobecných demokratických pravidiel. Neuspokojila sa iba s demokratizáciou, ale s principiálnou premenou politického systému, ktorý mal mať všetky atribúty rovnoprávnej súťaživosti starých, no najmä nových politických subjektov. Vystupovala proti monopolu mainstreamu.
VPN sa zmenila na uzavretý klub, vzďaľovala sa voličom a nadobudla niektoré vlastnosti predchádzajúcej moci. Presadzovala abstraktný model spoločnosti bez ohľadu na hlbšiu analýzu histórie, etnicko-kultúrnych špecifík, tradícii a politického správania na Slovensku.
Presadzovala právo na verejnú prezentáciu iných názorov, na ideologický, politický a ekonomický pluralizmus. Jedným z najčastejších slov, ktoré nadchlo široké masy, sa stal dialóg. VPN viedli predovšetkým intelektuáli z ekologického disentu, umelci a spoločenskovední akademici. Prvé týždne predstavovala obrovské laboratórium tvorby názorov a koncepcií. Symbolizovala veľkú nádej pre reálne kroky aj pre nereálne sny a túžby názorovo farebnej, vtedy ešte nevyhrotenej polarizovanej spoločnosti.
Predstavy a ciele ponovembrovej spoločnosti, na čo sa zabúda, sa dosť odlišovali od dnešnej, na čo vo svojom výskume zachovaných dobových textov upozornil sociológ Miroslav Tížik. VPN na niektoré požiadavky z prvého 12-bodového vyhlásenia rýchlo rezignovala.
Paralelne tri revolúcie
Paralelne s nežnou demokratickou revolúciou, sa rozbehli po krátkom čase dve ďalšie – národná a ekonomická, spojená s privatizáciou, ktoré začali prevažne súdržnú spoločnosť polarizovať. VPN tú druhú absolútne nezvládla. Zmenila sa na uzavretý klub, vzďaľovala sa voličom a nadobudla niektoré vlastnosti predchádzajúcej moci. Presadzovala abstraktný model spoločnosti bez ohľadu na hlbšiu analýzu histórie, etnicko-kultúrnych špecifík, tradícii a politického správania na Slovensku. Nepochopila pohyby vedúce k dozrievaniu moderného národa, nerozlišovala stúpencov spoločného štátu a rozdelenia, demokratov a autokratov. Spomínané pohyby bez ohľadu na mnohé zásadné rozdiely zjednodušene interpretovala ako spoločnú erupciu nacionalizmu. Pokúšala sa ich zastaviť namiesto toho, aby vytvárala pre ne prijateľný priestor a podporila v nich demokratické tendencie. Pojmy občiansky a národný chápala v nezmieriteľnom protiklade. Nenavrhla vlastné realizovateľné modely česko-slovenskej vzájomnosti. Nemohla inak skončiť, ako staviteľ, ktorý chce úplne zastaviť tok obrovskej krasovej vyvieračky namiesto toho, aby ho nasmeroval do želateľného koryta. Hoci bojovala proti slovenskej štátnosti, svojou rétorikou a krokmi nechcene prispela k tomu, že si 17. november pripomíname v dvoch štátoch.
Pred 36 rokmi sa skončil monopol mainstreamu. Ľudia na námestiach nepožadovali iba jednu alternatívu voči končiacemu režimu, ale prostredie, v ktorom budú rovnoprávne súťažiť viaceré alternatívy. Pokojný a vecný dialóg sa za tri desaťročia z verejnosti vytratil. Je nelogické hlásiť sa k novembrovému odkazu a súčasne dehonestovať svojich postojových konkurentov. Zrodil sa nový mainstream. Názorový rasizmus, ktorý vo verejnej „diskusii“ prevláda, sa metodicky veľmi podobá na biologický rasizmus. Dehumanizuje inakosť. Bez rešpektovania oponenta aj pri dokonalej ústave nežijeme v demokracii, ale v hejtokracii.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
