Po 10 rokoch
V prvom rade treba poznamenať, že samotné stretnutie predstaviteľov 194 štátov je v súčasnej pochmúrnej až deprimujúcej geopolitickej nálade takmer zázrak. Ďalej stojí za pozornosť, že necelá polovica zo zúčastnených sa prihlásila k ambicióznym plánom čo najrýchlejšie vyradiť fosílne palivá z energetického mixu. V záverečnom texte účastníci konferencie potvrdili potrebu „hlbokého, rýchleho a trvalého“ zníženia emisií oxidu uhličitého v súlade s cieľom udržať oteplenie do konca storočia maximálne na úrovni 1,5°C. Keďže bohaté štáty odhadujú, že náklady spojené so znižovaním emisií do roku 2030 sa v rozvojových krajinách budú pohybovať na úrovni šiestich biliónov dolárov, skôr to však bude oveľa viac, zaviazali sa strojnásobiť finančné prostriedky z verejných zdrojov, ktoré na to majú byť použité. Treba však, žiaľ, povedať aj to, že výrazná zmena v porovnaní s predošlými cieľmi nenastala, napríklad v podobe konkrétneho plánu, ako naštartovať želaný ústup od fosílnych palív.
Cieľ prekročíme. Otázka znie: O koľko?
Prvý raz v bohatej histórii konania klimatických summitov sa v záverečnom texte uvádza, že rast teploty do konca storočia prekročí 1,5 °C, čím sa zachovala aspoň jeho určitá dôveryhodnosť. Aktuálne merania globálnej teploty totiž jednoznačne ukazujú, že túto hranicu už priemerná teplota prakticky dosiahla, nezodpovedná zostáva „len“ otázka, ako vysoko ešte v nasledujúcich rokoch vystúpi. Podľa účastníkov konferencie by toto „prestrelenie“ malo byť čo najnižšie a najkratšie, realita však môže byť iná. Nevyhnutnosť ustúpiť od fosílnych palív sa totiž v tejto striktnej podobe do záverečného textu nedostala s odôvodnením, že rozhodujúce je hovoriť o znižovaní emisií a nie o ich zdroji.
Protesty domorodcov, šesťminútový požiar či nefunkčná klimatizácia počas konferencie boli ďalšími symbolickými (mikro)prejavmi stavu, do ktorého „úspešne“ smerujeme.
Z tohto pohľadu teda obdobie od konferencie v Paríži neprinieslo nijaký pokrok. Korporácie (respektíve ich vrcholní predstavitelia), ktoré bohatnú z toho, že majú v rukách zdroje a možnosti na ťažbu a distribúciu uhlia, ropy a zemného plynu, si mohli znova vydýchnuť.
Fosílne paliva miznú z programu?
Ak porovnáme hlavné pasáže záverečného vyhlásenia so závermi urobenými pred dvoma rokmi v Dubaji, termín fosílne palivá zmizol úplne, nespomína sa ani energetická transformácia s nízkymi emisiami, nie je definovaná jasná cesta, ktorá by mala viesť k poklesu emisií. Nespomínajú sa ani dotácie podporujúce ťažbu fosílnych palív, ktorých obmedzenie je zrejme kľúčovou podmienkou naštartovania globálneho poklesu ich spotreby. Nespomína sa explicitne ani uhlie a špecificky sa nespomínajú ani lesy.
Asi netreba veľmi bádať nad tým, prečo je záverečný text taký benevolentný k fosílnym korporáciám, ktoré v priebehu celej konferencie usilovne lobovali vo svoj prospech. Spotreba fosílnych palív bola v uplynulom roku opäť rekordná. Najnovšie prognózy ukazujú len globálny pokles spotreby uhlia, ale naďalej rast spotreby ropy a zemného plynu. Takýto vývoj nie je v súlade ani s udržaním oteplenia do úrovne 2° C. Svet už síce pozná miesto konania 32. klimatickej konferencie (Etiópia), zatiaľ však nenašiel spôsob, ako naštartovať aspoň pokles spotreby fosílnych palív.
V čase konania konferencie iránsky prezident Masúd Pezeškján oznámil, že Teherán sa bude musieť presídliť na iné miesto, lebo v súčasnej podobe ho už nie je možné udržať, pričom jedným z dôvodov je historicky najväčšie sucho v tejto oblasti. Protesty domorodcov, šesťminútový požiar či nefunkčná klimatizácia počas konferencie boli ďalšími symbolickými (mikro)prejavmi stavu, do ktorého „úspešne“ smerujeme. Naši potomkovia budú zrejme len neveriacky krútiť hlavami, ako je možné, že v priebehu 30 rokov usporadúvania okázalých konferencií svet nedokázal viac, ako len konštatovať, že má problém.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
