Súbežne s tým, ako sa Slovensko zbavilo Vladimíra Mečiara, vystúpilo proti korupcii na protestoch Gorila a požadovalo odstúpenie vlády pre vraždu novinára Jána Kuciaka, prebiehali dôležité udalosti na kyjevskom Námestí nezávislosti. Najprv to bol protest proti prezidentovi Leonidovi Kučmovi, ktorý si objednal únos (neskôr zavraždeného) novinára, potom oranžová revolúcia proti zmanipulovaným voľbám, napokon euromajdan za prehĺbenie vzťahov s EÚ. Tak ako na Slovensku aj na Ukrajine sa zdanlivo prekonané problémy vracali nanovo. Naposledy menovaný protest vyvolal nevôľu susedného Ruska, ktoré najprv obsadilo Krym a po desiatich rokoch sa ju rozhodlo obsadiť celú.
Kde sa teraz nachádza Ukrajina
Po štyroch rokoch ruskej vojny z napadnutej krajiny utieklo šesť miliónov ľudí a takmer štyri milióny boli vnútorne presídlené. Vojna Ukrajine spôsobila nielen značný úbytok obyvateľstva a územia, ale aj mnoho smútku a tráum, ktoré potrebuje spracovať. Ako podotkol ukrajinský filozof a politológ Volodymyr Jermolenko, Rusku nejde o viac územia, veď je to najväčšia krajina na svete. V tejto vojne ide o identitu, ktorú chce Ukrajine odoprieť. Jej cieľom je otriasť tým, ako jej obyvatelia vnímajú sami seba.
Tak ako tú slovenskú, ani ukrajinskú identitu nie je možné nájsť v minulosti. Jestvujú len jednotlivé časti, z ktorých je potrebné pozliepať niečo nové. Ako dodáva Jermolenko, Ukrajinci neuvažujú o návrate do zlatej éry, pretože žiadna zlatá éra neexistuje. Na budovaní svojej identity sa podieľajú sami.
Rusko sa ju medzitým snaží aktívne potláčať. Na okupovaných územiach v školách zakazuje ukrajinský jazyk, obyvateľov núti prijímať ruské občianstvo, neakceptuje iné kresťanské denominácie ako pravoslávnu cirkev a prepisuje dejiny, aby poprelo existenciu Ukrajiny. Súčasťou útoku na kultúrnu identitu je rozsiahle rabovanie a odnášanie národných pokladov do Ruska a cielená deštrukcia historických pamiatok vrátane múzeí, divadiel, knižníc a pamätníkov. Významnými terčmi sa stali múzeum ľudovej umelkyne Marie Prymačenkovej v Kyjevskej oblasti, Svätohorský kláštor v Doneckej oblasti, katedrála Premenenia Pána v Odese či charkovské múzeum venované filozofovi 18. storočia Hryhorijovi Skovorodovi.
Na druhej strane, totálna vojna Ruska proti ukrajinskej identite a kultúre je priznaním jeho porážky. Odráža skutočnosť, že Ukrajinci v roku 2014 odmietli „ruský svet“ a rozpoznali snahy Ruska, aby prijali ich „svet“. Práve z tohto pohľadu neostala Putinovi iná možnosť, ako pristúpiť k sile, teda pripútať si Ukrajinu násilím. A ľudový odpor a zomknutie sa národa v boji symbolickú porážku Ruska iba potvrdili.
Rusko na okupovaných územiach v školách zakazuje ukrajinský jazyk, obyvateľov núti prijímať ruské občianstvo, neakceptuje iné kresťanské denominácie ako pravoslávnu cirkev a prepisuje dejiny, aby poprelo existenciu Ukrajiny.
Hrozba pre Putina neprichádza zo Západu alebo z NATO – tam si uvedomujú riziko jadrovej vojny, ktoré by sa ešte zvýšilo, ak by sa Rusko rozpadlo. Ohrozenie preňho predstavujú nezávislé národy, ktoré by žiadali nezávislosť tak ako kedysi krajiny ako Československo od Sovietskeho zväzu.
Zelenského možnosti
Tak ako nezmizol problém nezávislosti, nezanikol ani problém s korupciou. Škandál sprenevery nedávno zasiahol okolie a spojencov ukrajinského prezidenta Zelenského, čo rozhnevalo verejnosť a opäť roznietilo vnútorné politické boje. Občania vyšli na protest proti obmedzovaniu protikorupčných úradov do ulíc napriek tomu, že im hrozilo nebezpečenstvo ruských bombových náletov, čím sa pričinili o ich obnovenie. Politická kríza by však mohla Trumpovi a Putinovi pomôcť dotlačiť oslabeného Zelenského k ústupkom a dojednaniu dohody o prímerí. Preto predostreli plán, podľa ktorého by Rusko ukončilo útok, ak by mu nadobro odovzdali územie Krymu a Donbasu, pričom Ukrajine neposkytli žiadne bezpečnostné záruky. Na jej pôdu by neboli pripustené cudzie mier zaisťujúce a monitorujúce jednotky, takže Rusku by nič nebránilo v konflikte pokračovať.
Ukrajinské vedenie si tak musí vybrať medzi zlou možnosťou odovzdania značnej časti územia (a životov Ukrajincov) Rusku a rizikom, že svoj útok obnoví, a ďalšou zlou možnosťou, že nahnevá Trumpa a príde tak o silného spojenca, ktorý mu pomáha útok odrážať. Paradoxne by však to, čo Putin s Trumpom vnímajú ako Zelenského slabosť, mohlo byť preňho vzpruhou nepoľaviť ich tlaku a neodovzdať krajinu agresorovi.
Ak sa prezident, ktorý sľúbil zatočiť s korupciou v krajine, dnes ocitol uprostred korupčného škandálu (hoci sám nebol obvinený), bolo by jeho absolútnou prehrou, ak by suverenitu svojej krajiny odovzdal Rusku. Túžba nevzdať to a zvrátiť dianie na bojisku by mohla Zelenského odradiť od návrhu na kapituláciu.
Napokon, ako sa ukazuje od začiatku, Trump si o osud Ukrajiny veľké starosti nerobí. Ak neprispeje k jeho sláve samozvaného mierotvorcu alebo s ňou u nevyjedná dobrý, pre USA vysoko výhodný obchod, radšej sa sústredí na domáce problémy a Čínu, ako mu radia jeho kolegovia. Ukrajina si preto zaslúži lepších spojencov.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
