Akoby sme mali na Slovensku na mraky intelektuálne podkutých, vzdelaných, kultivovaných, hlboko sociálne a národne cítiacich osobností. Nuž, nemali sme. Lenže koho to vtedy v boľševizujúcej sa Prahe a z dodatočne prebudených revolucionárov na Slovensku zaujímalo? Keby vedeli po latinsky, možno by z tribún skandovali: „Carthago delenda est!“ Tí naši povojnoví hrdinovia sa zmohli iba na organizovanie ľudových petícií za to, aby renegáti z protištátneho sprisahaneckého centra napojeného na medzinárodný sionizmus viseli. Akoby som obdobné dozvuky nenávisti počúval i dnes z rokovacích siení a rozhádaných námestí.
Previnenie voči Sovietskemu zväzu
O verdiktoch sa však nerozhodovalo na Hradčanoch, tým skôr nie v Bratislave, ale v Kremli. Tam nikdy Clementisovi neodpustili, že skritizoval pakt Ribbentrop-Molotov a sovietsko-fínsku vojnu. Clementis delenda est! Musí byť zničený. O päť mesiacov Josif Visarionovič Stalin zomrel, vzápätí Klement Gottwald, padli ich kulty. Dočasne. Trvalo jedenásť rokov, kým Clementisa rehabilitovali. Naďalej sa však o ňom na straníckych fórach hovorilo so stíšeným hlasom.
V polovici 80. rokov začali Tisovčania organizovať na jeho počesť turistický pochod. Každý rok posielali prezidentovi ČSSR oficiálnu pozvánku, no ani raz im neodpovedal. Napriek tomu, že s Clementisom mali spoločného najbližšieho priateľa Ladislava Novomeského. Napriek tomu, že po vypuknutí SNP Clementis vôbec nezaváhal ako súdruhovia v Moskve či Benešova exilová vláda. Práve on prvý zo zahraničia, v rozhlasovom vysielaní Volá Londýn, s nadšením privítal túto historickú udalosť. Dobre tušil, kto, prečo a s akým cieľom ju pripravil.
Prečo sa k nemu Gustáv Husák ani po rokoch otvorene nehlásil? Stál na vrchole mašinérie, ktorá zborovo tvrdila, že nie je vhodné rodáka z Tisovca chváliť, keď naďalej staviame sochy Gottwaldovi a tlačíme stokorunáčky s jeho portrétom.
Čo sa vie o Clementisovi dnes?
A Clementis v súčasnosti? Opäť ho popravujeme. Morálne. V Bernolákove chystajú premenovanie jeho ulice. Prečo? Lebo tento významný politik a účastník zahraničného odboja nebojoval aj proti komunistickému režimu. Dajako to nestihol, lebo ho ten režim dal zavraždiť. Takúto logiku ponúka mechanické chápanie novely zákona o obecnom zriadení prijatej Národnou radou za Matovičovej vlády v novembri 2020.
Prokurátorka Okresnej prokuratúry Pezinok podala protest proti Všeobecne záväznému nariadeniu obce z roku 2023. Namietla, že pomenovanie Clementisova ulica je v rozpore s § 2b ods. 3 spomínaného zákona. Generálna prokuratúra si vyžiadala stanovisko Ústavu pamäti národa. Z neho vyplýva, že Clementis bol v rokoch 1948 až 1950 ministrom a od roku 1949 členom Ústredného výboru KSČ. Úrad konštatuje, že napriek tomu, že ho neskôr prenasledovali a popravili, „nebolo preukázané, že by sa zapojil do odporu proti komunistickému režimu“. Na základe týchto faktov majú Bernolákovčania protest prokurátorky rešpektovať a zabezpečiť nápravu. Neodvolali sa, zákonom uloženú povinnosť mienia vykonať. Navrhujú ulicu pomenovať po významnom rodákovi, vodohospodárovi Júliusovi Binderovi.
Mnoho ulíc i námestí na Slovensku totiž nesie a aj v budúcnosti môže niesť meno po Clementisovi a iných osobnostiach, ktoré prapodivnej novele zákona o obecnom zriadení nesedia.
Vedia vôbec všetci zainteresovaní, kto bol Clementis? Uvažujúci politik, poslanec, advokát chudoby a vynikajúci publicista, ktorý už od začiatku 30. rokov dôrazne vystupoval proti hrozbám fašizmu v Európe – a to na celoštátnej i medzinárodnej úrovni.
V historickom centre Bratislavy je umiestnená pamätná tabuľa o rokovaní Vladimíra Clementisa s Džavárhalálom Nehrúom a jeho dcérou Indirou Gándhiovou. V lete 1938 ich sprevádzal na ceste po Slovensku, kde sa zúčastňovali na mítingoch na podporu zachovania našej republiky. Keď ju nacisti rozbili, emigroval a zapojil sa do západného hnutia odporu vo Francúzsku a potom vo Veľkej Británii. Po vojne sa ako štátny tajomník ministerstva zahraničia podieľal na dôležitých mierových rokovaniach, pričom dôrazne zastával národné záujmy Slovenska. Pričinil sa o to, aby Bratislava získala predmostie za Dunajom širšie o tri obce, patriace dovtedy Maďarsku.
V marci 1948 sa stal po tragickej smrti Jana Masaryka ministrom zahraničných vecí, no začiatkom roku 1950 ho na základe vykonštruovaných dôkazov obvinili z buržoázneho nacionalizmu, odvolali zo všetkých funkcií a o necelý rok zatkli. Po neľudskom vypočúvaní ho v monster procese odsúdili na smrť a 3. decembra 1952 obesili. ÚPN, ktorý má v tomto prípade podľa zákona jediný patent na rozum, to všetko pri zhodnotení osobnosti Clementisa vôbec nezohľadnil. V podstate sa mu konkrétne vyčíta iba účasť v tzv. cirkevnej šestke, ktorá od konca apríla 1949 riadila hrubé potláčanie postavenia katolíckej cirkvi. V tom roku na jeseň niekoľko mesiacov strávil Clementis na Valnom zhromaždení OSN. Keď v roku 1950 prebiehali násilné zásahy proti mužským a ženským kláštorom, už bol radovým úradníkom v peňažnom ústave.
Prečo Clementis zrazu prekáža
Nadprácu prokurátorky a mechanické rozhodnutie prokuratúry považujem za nebezpečný precedens. Mnoho ulíc i námestí na Slovensku totiž nesie a aj v budúcnosti môže niesť meno po Clementisovi a iných osobnostiach, ktoré prapodivnej novele zákona o obecnom zriadení nesedia. Aj konanie a aktuálny postoj vedenia obce Bernolákovo sa dajú pokladať za nepremyslené a alibistické. Ulica sa volala po prvom povojnovom ministrovi zahraničia Slovákovi už od prelomu 70. a 80. rokov. Občania, ktorí na nej bývajú, teda môžu mať v dokladoch uvedenú oficiálnu adresu „Clementisova ulica“ už štyri desaťročia! Pretože sa obec začala prudko rozrastať vďaka prisťahovaným Bratislavčanom, v roku 2023 urobili sumarizačné VZN, ktorým staré pomenovania oficiálne zrušili a ustanovili nové, hoci zväčša rovnaké. Ide o stret právnych názorov, no vedenie obce sa rozhodlo nebojovať. Škoda.
Na rade sú rozumne zmýšľajúci poslanci NR SR, aby v tejto súvislosti bez ideologických predsudkov opäť znovelizovali zákon. Vari by stačila jedna veta, že sa má pri posudzovaní zákazu pomenovania ulice po osobe, ktorá bola istý čas funkcionárom KSČ, zvažovať nielen jej „možný odpor proti komunistickému režimu“, ale i to, či bola v rokoch 1948 až 1989 perzekvovaná a nespravodlivo odsúdená.
Nejde len o Clementisa. Napríklad tu bola veľká skupina partizánskych veliteľov a dôstojníkov povstaleckej armády, ktorí po vojne vstúpili do komunistickej strany, no v 50. rokoch ju perzekvovali i súdili v rámci pohonu na tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov.
Viacerí boli v druhej polovici 60. rokov neraz iba čiastočne a formálne rehabilitovaní. Mnohí z nich ako kriticky zmýšľajúci ľudia v roku 1968 odsúdili vstup „bratských armád“ krajín Varšavskej zmluvy do Československa a opäť boli šikovaní, prepúšťaní zo zamestnania, aj ich deti si to odniesli. Z rozličných dôvodov sa však nezapojili do protikomunistického odboja.
Keby teraz po nich rodáci chceli pomenovať vo svojej obci ulicu, „odborníci“ z ÚPN a prokurátori by ich hodili do jedného vreca s katanmi Vladimíra Clementisa, Viliama Žingora a Jozefa Trojana. Táto legislatíva o platí pre kedysi väzneného Ladislava Novomeského a mnohých ďalších, všeobecne uznávaných umelcov, vedcov, pedagógov… Čestne zmýšľajúci zákonodarcovia by sa mali ujať iniciatívy. V mene spravodlivosti, v mene ľudskosti.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
