Okrem domáceho rozmeru majú aj medzištátnu dimenziu, keďže maďarské vlády po roku 1990 považovali riešenie otázok súvisiacich s postavením maďarských menšín v susedných štátoch, teda aj na Slovensku, za neoddeliteľnú časť tzv. národnej politiky, lebo tieto komunity sú považované za súčasť jednotného maďarského národa, čo je od roku 2010 zakotvené už aj v ústave krajiny. Takéto prelínanie vnútornej a zahraničnej politiky viedlo často ku komplikácii dvojstranných vzťahov, ako o tom svedčil napríklad aj problém so zákonom o zahraničných Maďaroch.
Bilaterálne spory týkajúce sa Benešových dekrétov nadobudli najdramatickejšiu podobu v roku 2002. Viktor Orbán na konci funkčného obdobia svojej vlády vystúpil v Európskom parlamente a v odpovedi na otázku nemeckého poslanca uviedol, že podmienkou vstupu Českej republiky a Slovenskej republiky do Európskej únie by malo byť zrušenie týchto právnych dokumentov, keďže princíp kolektívnej viny, na ktorom sú postavené, je cudzí myšlienke zjednocovania Európy. Táto požiadavka prednesená v európskej inštitúcii v mimoriadne dôležitom období, keď sa rozhodovalo o rozširovaní Európskej únie, vyvolala protesty českej i slovenskej vlády a viedla k zhoršeniu ich bilaterálnych vzťahov s Maďarskom.
Aktivita Viktora Orbána sa výrazne dotkla aj visegrádskej spolupráce, keď došlo k zrušeniu summitu predsedov vlád, na ktorom sa malo rokovať o možnostiach koordinácie spoločného postupu stredoeurópskych krajín v rokovaniach o členstve v EÚ. Maďarský premiér zrejme počítal s tým, že v tejto otázke získa podporu Nemecka a Rakúska a zaknihuje úspech na medzinárodnej scéne, ktorý ovplyvní výsledky blížiacich sa parlamentných volieb v prospech jeho strany a získa mu podporu krajne pravicovej Strany maďarskej pravdy a života (MIÉP) vedenej Istvánom Csurkom.
Viktor Orbán by bol nerád spájaný so stranou (PS), ktorá patrí do liberálneho tábora a na európskej pôde patrí medzi jeho politických protivníkov.
Ani jedno z vtedajších očakávaní sa nenaplnilo, Benešove dekréty však zostali až dodnes v agende maďarskej vlády. Táto téma sa objavuje napríklad na zasadaniach Zmiešanej slovensko-maďarskej komisie pre záležitosti menšín, prípadne vo vystúpeniach niektorých oficiálnych predstaviteľov Fideszu. Preto môže byť na prvý pohľad prekvapujúce, že v situácii, keď sa dekréty, tak či onak, stali predmetom slovensko-slovenských politických polemík, z budapeštianskych vládnych miest nepočuť žiadne reakcie.
S veľkou pravdepodobnosťou je to aj dôsledok toho, že Viktor Orbán sa už dlhšie sústreďuje na medzinárodnú politiku a v situácii, keď sa jeho zámery na tomto poli dostávajú do kolízie s národnou politikou, dáva prednosť svojim ambíciám na európskej scéne. Stalo sa to napríklad aj pred nedávnymi rumunskými prezidentskými voľbami, keď podporil nacionalistického kandidáta známeho svojimi vyjadreniami proti maďarskej menšine v Rumunsku.
V prípade Slovenska s najväčšou pravdepodobnosťou nepovažuje v súčasnosti za účelné verejne otvárať takú konfliktnú tému bilaterálnych vzťahov, akou sú Benešove dekréty, čo by mohlo hroziť stratou dôležitého spojenca v EÚ. Na druhej strane by bol Viktor Orbán nerád spájaný so stranou (PS), ktorá patrí do liberálneho tábora a na európskej pôde patrí medzi jeho politických protivníkov. Je tiež pravdepodobné, že časť maďarských voličov na Slovensku pochopí mlčanie Budapešti ako dôležitý signál, že v danom prípade je potrebné uplatniť ideologické hľadisko a nepozerať sa na to, čo sa hovorí, ale kto to hovorí.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
