Občianske práva v európskej tradícii spájame s demokraciou a jej počiatkami v antickom Grécku. Tento model vlády praktizovali vtedy slobodní majetní bieli muži. Aristoteles bol k demokracii kritický – domnieval sa, že taký systém smeruje k oligarchizácii. O tom by sme dnes mohli rozprávať! Na druhej strane bol presvedčený, že barbari si nedokážu vládnuť a sú vhodní na zotročenie. V prípade nutnosti aj vojensky. Ani odtiaľ sme sa veľmi nevyvinuli.
Začiatok moderného vykorisťovania
Za počiatok novodobej debaty o ľudských právach sa niekedy uvádza debata vo Valladolide (1550). Na podnet španielskeho kráľa sa riešila otázka, ako zaobchádzať s pôvodnými obyvateľmi v kolóniách Nového sveta. Aristotelove argumenty uplatnil humanistický učenec Juan Ginés de Sepúlveda, podľa ktorého sú to barbari a treba ich násilím pokresťančiť. (Predtým pápež dospel k názoru, že sú to naozaj ľudia a majú dušu, ktorá môže byť spasená.) Sepúlvedov odporca Bartolomé Díaz de las Casas, biskup v Chiapase, sa staval proti krutosti kolonizátorov a argumentoval, že ide o slobodné ľudské bytosti nadané rozumom a ku krstu ich nemajú nútiť. Právne postavenie pôvodných Američanov sa mierne zlepšilo, ale kruté zaobchádzanie a vykorisťovanie sa neskončilo. Prvou hlavou štátu v Latinskej Amerike domorodého pôvodu sa stal až Evo Morales v Bolívii v roku 2006.
Všeobecné ľudské práva boli deklarované v priebehu buržoáznych revolúcií 18. storočia. Nová trieda sa vzoprela proti systému feudálnych dedičných privilégií a žiadala rovnosť a dôstojnosť pre všetkých ľudí, ale v praxi to platilo stále len pre majetných bielych mužov. Ženy, proletariát, kolonizované národy, otroci boli stále vylúčení z rozhodovania a obmedzení v právach.
Vojna Severu proti Juhu a občianske kampane v Británii viedli v druhej polovici 19. storočia k rušeniu otroctva, ale rovnosť pre nebelochov to neznamenalo. Až po bitúnkoch prvej svetovej vojny, keď ženy museli pracovať namiesto mužov povolaných do armády, sa po dlhých predchádzajúcich zápasoch postupne darilo presadiť volebné právo pre ženy, ale ani to v mnohých krajinách ešte neznamenalo rovnosť. V Nemeckej spolkovej republike získali ženy v manželstve rovnaké práva rozhodovať až v roku 1977. I v superdemokratickom Švajčiarsku získali ženy na federálnej úrovni volebné právo až v roku 1971 a v kantóne Appenzell Innerrhoden až v roku 1990.
Sociálne práva vybojovalo až robotnícke hnutie
Aj tam, kde ich zavádzali konzervatívne vlády (Bismarck), to bolo zo strachu pred revolúciou, nie z dobrej vôle privilegovaných. Aj pri vzniku OSN pred 80. rokmi a vyhlásení Všeobecnej deklarácie ľudských práv o dva roky neskôr išlo o reakciu na besnenie druhej svetovej vojny, ktorá v nebývalej miere zasiahla civilné obyvateľstvo – európske – a bola sprevádzaná genocídou Židov, Rómov i ďalších skupín. Celé to zavŕšili jadrové útoky na Hirošimu a Nagasaki.
Možno bude predsa len lepšie nečakať na kolaps, ktorý vždy prináša priveľa zmarených hodnôt a životov. Lepšie bude znovu sa s vervou pustiť do politického zápasu za spravodlivosť a nedeliteľné ľudské práva, občianske i sociálne.
Všetci sa akosi vydesili – a tak sa napriek zásadnému ideologickému nepriateľstvu dvoch systémov podarilo ďalšie konflikty udržiavať na lokálnej úrovni, hoci boli často rovnako devastujúce. Systémová súťaž sa odohrávala aj na poli ľudských práv. Západ sa honosil vysokou mierou práv politických a občianskych, Východ si zakladal na právach hospodárskych a sociálnych. Obe skupiny práv boli kodifikované v zodpovedajúcich medzinárodných paktoch, ktoré nadobudli platnosť v roku 1976. Jeden čas sa dokonca zdalo, že je možné zlúčenie oboch politických systémov do akejsi tretej cesty, ale s nástupom neoliberalizmu sa opäť začalo vzďaľovanie. Gorbačovov pokus o liberalizáciu socializmu sa skončil krachom. Našťastie bez vojny.
Nová situácia sa niesla na krídlach optimizmu, ktorý sa prejavil aj v oblasti práv. Občianske práva začali platiť aj na Východe. Summit OSN venovaný hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam v Kodani v roku 1995 a v tom istom roku konferencie o právach žien v Pekingu sľubovali, že ľudstvo sa konečne začína správať dospelo. Na riešenie svetovej chudoby vyhlásilo OSN v roku 2000 Rozvojové ciele tisícročia, ktoré mali znížiť hlavné ukazovatele chudoby za pätnásť rokov na polovicu. To sa v podstate podarilo (hlavne vďaka Číne a ďalším ázijským krajinám). Na rovnakej vlne mali nasledovať pre roky 2015 – 2030 ešte ambicióznejšie Ciele udržateľného rozvoja. Ale to už nefunguje. Päť rokov pred koncom lehoty je splnených len 17 % a v niektorých ohľadoch sa situácia zhoršuje.
Kapitalizmus – skaza sveta
Tohtoročný 2. sociálny summit OSN v Dohe konštatoval: „Mnohopočetné, pretrvávajúce a nové výzvy maria pokrok v oblasti sociálneho rozvoja. Tie výzvy sú nasledovné: geopolitické napätie, ozbrojené konflikty, hospodárske krízy, nerovnosti vo vnútri krajín i medzi nimi, zmena klímy, prírodné riziká a katastrofy, strata biologickej rozmanitosti, zhoršovanie životného prostredia, nedostatok vody, dezertifikácia, znečistenie, hladomor a podvýživa spôsobené konfliktmi, humanitárne krízy a nútené vysídľovanie obyvateľov, utečenecké krízy, pandémie a iné zdravotné krízy, rodové nerovnosti, rasová diskriminácia, nerovnomerný technologický pokrok, neudržateľné dlhové zaťaženie a nerovný prístup k technológiám a kapitálu.“
Takmer globálne víťazstvo kapitalistického systému hospodárenia zameraného na maximalizáciu zisku nemnohých vedie k civilizačnému modelu à la Madame de Pompadour („po nás potopa“). Privilegovaní sa obvykle svojich výhod nechcú vzdať. Bohužiaľ, ako dokazujú niektorí historici (napr. Walter Scheidel alebo Thomas Piketty), k zníženiu nerovností, teda k lepšej distribúcii bohatstva, moci a práv, dochádza spravidla až po veľkých spoločenských otrasoch – po epidémiách, vojnách, kolapsoch civilizácie alebo revolúciách.
Nutnosť prerozdeľovania a nepodmienený základný príjem
Pritom, objektívne merané, nie je dôvod ani na rezignáciu na zmenu trendu ekologickej devastácie, ani nie je nevyhnutné prehlbovať sociálne nerovnosti. Máme dostatok bohatstva, technických prostriedkov a znalostí, aby sme zásadné sociálne aj ekologické problémy účinne riešili. Jason Hickel a Dylan Sullivan spočítali, že: „Zaistenie slušnej životnej úrovne pre 8,5 miliardy ľudí by vyžadovalo iba 30 % súčasných globálnych zdrojov a spotreby energie. To by ponechalo značný prebytok pre ďalšiu spotrebu, luxusné verejné služby, vedecký pokrok a ďalšie sociálne investície.“ Ide „len“ o spravodlivú distribúciu bohatstva.
Možno bude predsa len lepšie nečakať na kolaps, ktorý vždy prináša priveľa zmarených hodnôt a životov. Lepšie bude znovu sa s vervou pustiť do politického zápasu za spravodlivosť a nedeliteľné ľudské práva, občianske i sociálne. Ako keď sa bojovalo za zrušenie otroctva, za volebné právo, za sociálne zabezpečenie a verejné služby pre všetkých (ktoré je dnes zase treba brániť pred privatizáciou).
Dnes môže byť adekvátnou formou rozvoja ľudských práv všeobecný nepodmienený základný príjem. (Pre všetkých, zabezpečujúci základný štandard, bez akýchkoľvek podmienok a záväzkov. ) Je to odpoveď na otázku: „Chceme spoločnosť, ktorá každému indivíduu bez ohľadu na to, čo robí alebo nerobí, zaistí základné materiálne zabezpečenie?“ (Karl Reitter) Dnes už desiatky experimentov v rôznych krajinách ukazujú, že je to funkčný koncept bez negatívnych dosahov.
Pozitívnych vecí je veľa – zníženie chudoby, zlepšenie zdravia, väčšia sloboda vo voľbe práce alebo podnikania, prekonanie problému neplatenej reprodukčnej práce, čas na občiansku angažovanosť a na osobný rozvoj. Existujú aj realistické analýzy možného financovania. Ide „len“ o spravodlivú distribúciu bohatstva.
„Slobodný rozvoj každého je podmienkou slobodného rozvoja všetkých.“
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
