Ľudia, ktorí sa označujú za mierotvorcov, môžu tvrdiť, že nie dosť, pretože sme dostatočne nevyhoveli požiadavkám útočníka. Ak by tak bolo, prestal by s útokom. Ukrajina má uznať stratu štyroch čiastočne okupovaných oblastí a Krymu, nemá vstupovať do NATO a má sa vzdať zbraní, ktorými by mohla napadnúť Rusko.
Putinove fantazmagórie
Ukrajinský prezident pritom dva týždne pred inváziou priznal, že NATO nie je pripravené Ukrajinu prijať. Keď nedávno pripustil, že by bol ochotný rezignovať výmenou za členstvo krajiny v NATO, Trump zareagoval, aby na to Kyjev zabudol. Členstvo teda nie je a ani nebolo na programe. To, čo Putinovi v skutočnosti prekáža, je existencia Ukrajiny ako takej. Ruský vodca dlhodobo spochybňoval jej právo na existenciu. Moderná Ukrajina je podľa neho produktom komunistickej revolúcie z roku 1917. Rok pred inváziou uverejnil zdĺhavú esej, kde písal, že Rusi a Ukrajinci boli jeden ľud už od konca 9. storočia. V roku 2024 v rozhovore s Tuckerom Carlsonom zas Ukrajinu označil za umelý štát.
Podobnú neúctu prejavuje voči demokraticky zvolenému prezidentovi Volodmyrovi Zelenskému. Na začiatku invázie vykonali ruské jednotky dva útoky na prezidentský palác, ktorých cieľom bolo zavraždiť ho, aby bola Ukrajina politicky zničená. Keď sa to nepodarilo, Putin vyzval ukrajinskú armádu, aby prebrala moc a zamerala sa na „gang narkomanov a neonacistov“ riadiacich vládu. Doposiaľ tiež nesúhlasil s mierovými rokovaniami za účasti Zelenského a jeho politickí predstavitelia ho označili za porazeného a klauna.
Vojna sa však nezačala Zelenského pričinením, ako tvrdil Trump. Začala sa už v roku 2014, keď sa Putin zmocnil Krymu a ruské jednotky obsadili časti východnej Ukrajiny. Teda v čase, keď Zelenskyj ani nebol v politike. Úplná invázia sa začala osem rokov nato, po Putinovom dolaďovaní a popieraní akýchkoľvek plánov zaútočiť.
Mladá generácia západnej Európy pritom nemá dostatok informácií, nie je ochotná platiť vyššie náklady na udržiavanie európskej armády a slúženie v nej pre veľkú časť generácie Z nepripadá do úvahy.
Smútením za historickými územiami patriacimi Rusku počas Sovietskeho zväzu, prirovnávaním sa k cárovi Petrovi Veľkému, ktorý vo vojne so Švédskom „iba vracal to, čo patrilo Rusku“, dal Putin najavo svoju veľkolepú predstavu o obnovení ruskej ríše. Do nej zapadá aj jeho požiadavka, aby sa podoba NATO vrátila do stavu spred roka 1997.
O Putinových skutočných motiváciách začať vojnu vypovedá aj fakt, že agresiu proti Ukrajine spustil po majdanskej revolúcii (dôstojnosti), ktorá sa NATO netýkala. Protestujúci netúžili po vstupe do aliancie, ale po prehĺbení väzieb s Európskou úniou. To je potrebné vziať do úvahy, aby sa nepopierala vôľa ukrajinského ľudu a diskusia sa zamerala na túto skutočnosť.
Ako vyzbrojiť EÚ
Trumpova zmena zahraničnej politiky USA, ako sú obchodné vojny či hrozby zaberaním území, zobudila Európsku úniu do nových čias. V marci Európska komisia spustila revolučný plán prezbrojenia Európy (ReArm Europe), ktorý má do roku 2030 zvýšiť obranné výdavky na 800 miliárd eur. Opodstatnením má byť teoretická schopnosť brániť sa – aby k tomu nemuselo dôjsť prakticky. V Nemecku došlo k historickému zlomu už v roku začatia vojny, keď modernizovalo svoju obranu, teraz sa hovorí o príležitosti financovať celý vojensko-priemyselný ekosystém. Kvôli tomuto cieľu kancelár Merz zreformoval dlhovú brzdu, ktorá v krajine dvadsať rokov udržiavala prísny rozpočtový konzervativizmus.
Cieľom celkového prezbrojenia má byť nielen „strategická autonómia“ a „ekonomická bezpečnosť“ únie, ale aj jej reindustrializácia. Podľa The Economist rozmach obranného priemyslu môže deindustrializáciu spomaliť, pravdepodobne však nie zvrátiť. Jeho štruktúra totiž je fragmentovaná, čoho dôkazom je fakt, že značnú časť výzbroje získavali členské štáty EÚ posledné roky za hranicami, prevažne od USA.
Stará vojenská mobilizácia je minulosťou. EÚ sa neintegruje cez ministerstvá obrany, ale národné trhy s obrannými prostriedkami, kde o mimoriadne zákazky súperia francúzske, nemecké, talianske či britské firmy. Namiesto budovania jednotnej európskej armády alebo štátom riadenej výrobnej základne únia podporuje horizontálnu priemyselnú koordináciu vedenú strategickými dôvodmi. Európa nemá jednotné velenie, takže ak na obranu pred Ruskom bez USA potrebuje ďalších 300 000 vojakov, boli by rozptýlení medzi 29 odlišnými národnými armádami. Mladá generácia západnej Európy pritom nemá dostatok informácií, nie je ochotná platiť vyššie náklady na udržiavanie európskej armády a slúženie v nej pre veľkú časť generácie Z nepripadá do úvahy.
Pracovné miesta vo výrobe sú pritom automatizované a vyžadujú len zlomok personálu. Reindustrializácia by sa preto mala skôr posudzovať schopnosťou štátov udržiavať kritické kapacity, absorbovať šoky a znižovať závislosť od zahraničných dodávateľov. Obranný priemysel sa totiž netýka len bezpečnosti, ale aj ekonomickej odolnosti, technologických inovácií a regionálnej súdržnosti.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
