Aká anestézia, aké zaostávanie?
Aká anestézia a čo s tým má nejaká stratégia? Už desaťročie tu poletuje téma spomalenia ekonomiky, strata jej ťahu (akoby bola pod anestéziou). K tomu sa hneď prilepuje potreba zmeny nastavenia ekonomickej politiky, potreba zmeny rastového modelu, preorientovania ekonomiky na nové konkurenčné výhody a podobne. To všetko sú chronicky známe a predsa chronicky zanedbávané strategické prvky, neriešiteľné žiadnym jednotlivým a žiadnym krátkodobým opatrením. Presne toto chce strategickú zmenu, no nie „pripravenú“ na doteraz klasický slovenský spôsob.
Ak práve problém zaostávania priam volá po strategických zmenách, tak ho aspoň musíme chápať správne. Najprv to bola téma nedoceňovaná. Ekonomické analýzy ju predkladali približne od roku 2012, ale spoločnosť a politika si ju niekoľko rokov nevšímali. V ostatných rokoch nastal opačný extrém: zaostávanie sa stalo traumatizujúcim faktorom a pri poukazovaní naň sa aj preháňa a nesprávne interpretuje. Zrazu sa vidí zaostávanie vo všetkom a všade.
V komentároch sa dočítame o tom, ako nás na míle predbehlo Poľsko, ako nás dobieha Rumunsko, akú lekciu nám dáva Pobaltie. Je v tom veľa pravdy (aj autor týchto riadkov tento jav často spomína). Treba však spomenúť ten fatalistický podtón.
Fatalisticky to skôr vyzeralo približne pred desiatimi rokmi, keď sa zasekli skoro všetky ekonomiky strednej a východnej Európy a nebolo jasné, či a ako sa znovu pozbierajú a obnovia svoj ťah smerom k úrovni tých vyspelejších. Postupne skoro všetky našli spôsob, ako znovu začať rásť a dobiehať špičku v tvorbe HDP na obyvateľa. Začali sa preorientovávať z využívateľov lacnej práce na inovátorov a tvorcov kvality. To dokazuje, že strategická zmena existuje a dokonca je funkčne schopná, len na Slovensku zatiaľ nejde prehodiť výhybku.
Zaostávanie sa stalo traumatizujúcim faktorom a pri poukazovaní naň sa aj preháňa a nesprávne interpretuje. Zrazu sa vidí zaostávanie vo všetkom a všade.
Slovenská ekonomika nepadá, „len“ nestúpa tak dobre, ako viacero jej susedov. Zatiaľ nehovoríme o poklese životnej úrovne alebo o nejakom krachu ekonomiky. Aj „len“ nestíhanie je, samozrejme, však vážny problém a dôvod na poplach. Samotné Slovensko už raz pred štvrťstoročím ukázalo, že sa dá po zaostávaní prepnúť na iný stupeň a dobehnúť výpadok. To je odkaz pre tých, ktorí vidia možnosť iba v úniku z krajiny.
Napísať to ide, ale bude sa textu niekto držať?
Na objednaní novej stratégie nie je nič zlé. Je výzvou aj pre výskumné organizácie v oblasti spoločenských vied prispieť k reálnemu formovaniu ekonomiky a spoločnosti. Nemajú len tvoriť vedu v slonovinovej veži, ale aj pomáhať hýbať ekonomikou a spoločnosťou. Tak nech pokojne navrhujú aj vízie a stratégie, ak to bude na báze slobodného bádania bez ideologického tlaku.
Problém je inde: Nie je pravda, že by Slovensko nemalo vypracované strategické dokumenty pre svoj dlhodobý rozvoj – hoci sú už staršieho dáta a je vhodný „refreš“. Veľká časť strategických problémov, ktoré v nich boli charakterizované, sú aktuálne aj dnes. Problém nie je v tom, že by sa takéto dokumenty u nás neboli tvorili, problém vždy bol, že sa ignorovali.
Pozoruhodných koncepcií, programov a stratégií vzniklo viac, je z čoho vychádzať (azda možno pripomenúť Dlhodobú víziu a stratégiu rozvoja spoločnosti, Minervu 2.0, Slovensko 2030 alebo Stratégiu hospodárskej politiky SR do 2030 – to ani zďaleka nie je úplný zoznam). Obsahovali aj veľa dodnes živých, dobre vystihnutých problémov. Ich uplatnenie však vždy uviazlo.
Z niektorých pôvodných nosných tém sa už stalo klišé. Nie preto, že by bolo na nich niečo chybné, ale skôr pre ich neustále opakovanie bez reálneho pokroku v nich. Napríklad od vzniku SR sa za jeden zo strategických cieľov považuje diverzifikácia zdrojov energetických surovín. Povedomé? Takisto zvyšovanie podielu pridanej hodnoty (v realite je rovnaká od polovice 90. rokov, teda od začiatku jej dnešného konceptu merania). Nekonečným príbehom je aj tvorba znalostnej ekonomiky a uplatňovanie intelektuálneho bohatstva (realitou je zatiaľ masívny únik mozgov).
Prekonávanie zaostávania si žiada seriózny program, ktorý bude treba podporiť i zdrojmi. Do tohto kontextu občerstvená vízia a stratégia vcelku zapadajú. Obec výskumníkov a vedcov sa zrejme povznesie nad svoj kritický pohľad na vládnu moc v nádeji, že nepôjde o službu iba jednej konkrétnej garnitúre. Dá sa to uchopiť ako pozitívnu výzvu. Objednávateľ sa musí zdržať politických a ideologických tlakov na tvorcov – aj to je výzva.
A politické elity, ktoré tu budú o niekoľko rokov, by ju nemali ako infekčný materiál odvrhnúť len preto, že ju dali vytvoriť tí pred nimi. Ak sa znovu vytiahnu politické nálepky, tak škoda toľkej pozitívnej energie.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
