Rast je len ukazovateľ
Vieme, že mnohé západné ekonomiky rástli, ale paralelne sa menili nerovnejšie, subvencovanejšie, uhlíkovo náročnejšie a politicky krehkejšie. Rast môže byť hnacou silou inovácií a prosperity, môže však aj podnecovať rozpad životného prostredia, sociálne priepasti a geopolitickú nestabilitu. Nie je to cieľ misie, je to len ukazovateľ. A ukazovatele oddelené od účelu bývajú nebezpečné.
Preto na vyhlásení poslaní záleží. Poslania – misie – určujú smer cesty a zosúlaďujú hospodársku činnosť okolo jasných spoločných cieľov. Misia vyniesla ľudstvo na Mesiac, čo podnietilo investície do letectva, výživy, elektroniky a materiálov, ktoré nám následne priniesli telefóny s fotoaparátom, fóliové deky, detskú výživu a softvérové produkty, považované za samozrejmosť. Ak je poslanie navrhnuté tak, aby riešilo klimatickú krízu, môže podnietiť opatrenia v poľnohospodárstve, energetike, doprave, digitálnom priemysle a vo všetkých ostatných relevantných odvetviach. Keďže rast je funkciou investícií, poslanie mu môže dať zmysel tým, že určí, čo, ako a komu bude slúžiť.
Zdá sa však, že Starmerova vláda, ktorá sa zaplietla do nekonečnej diskusie o fiškálnom priestore a rozpočtových dierach, odsunula premýšľanie o zmysle poslania na vedľajšiu koľaj. Stratila zo zreteľa, čo je potrebné na urýchlenie rastu, a teda aj v dlhodobom horizonte na rozšírenie rozpočtov.
Jednou z otázok, ktorú Starmer správne zdôraznil, je globálna nestabilita. Vyjadril obavy z ruskej invázie na Ukrajinu a z hrôz, ktoré naďalej prebiehajú v Gaze. Sú to ale zahraničnopolitické tézy, ktoré nemajú žiadnu súvislosť s jeho domácim hospodárskym programom. To je premárnená príležitosť. Čo keby labouristi urobili poslanie z mieru?
Mier nie je slabosť…
Na rozdiel od rastu mier nie je morálne neutrálny. Znamená hodnotové záväzky: diplomacia má prednosť pred agresiou, solidarita pred izoláciou a demokracia pred autoritárstvom. Vyžaduje si však aj materiálne záväzky, ako sú investície do obrany, humanitárnej pomoci, demokratických inštitúcií a infraštruktúry, ktorá udržiava sociálnu súdržnosť. Mier chápaný v týchto súvislostiach nie je len túžbou, ale potenciálnym motorom hospodárskej transformácie.
Zvážme, ako by mierová misia vyzerala v praxi. Vojny boli v minulosti hnacím motorom mimoriadnych inovácií. Priniesli všetko od radaru až po internet. Mierová misia by sa vyznačovala rovnakou úrovňou ambícií, ale bola by zameraná väčšmi na predchádzanie konfliktom než na pripravenosť na konflikty. Mobilizovala by investície do infraštruktúry a programov na riešenie základných príčin nestability: potravinovej neistoty, nedostatku vody a klimatického vysídľovania.
Ak by sa mier bral vážne, prepojil by aj tvorbu domácej a medzinárodnej politiky. Znamenalo by to riešiť podmienky – chudobu, sociálne vylúčenie, nerovnosť, ktoré umožňujú narastanie konfliktov.
Sú to naliehavé potreby. Z nášho nedávneho výskumu vyplýva, že ak sa niečo neurobí na zabezpečenie zásob vody a vodných cyklov, bude ohrozených viac ako 55 % potravinových systémov. A takéto riziká, samozrejme, môžu zvýšiť geopolitické napätie a riziko ďalších vojen. Aj zmena klímy je „multiplikátorom hrozieb", ktorý už teraz podnecuje konflikty a podkopáva mier. Zmeny v štruktúre zrážok, vo výnosoch plodín a v migračných tokoch v nasledujúcich rokoch ešte viac prehĺbia napätie v súvislosti so zdrojmi.
… ale poslanie
Misia zameraná na zabezpečenie globálnej potravinovej bezpečnosti by teda znížila pravdepodobnosť vojen o zdroje tým, že by zabezpečila primeranú výživu a odolnosť poľnohospodárstva. Vyžadovalo by si to financovanie inovácií v oblasti odrôd plodín odolných proti zmene klímy, zavlažovacích systémov odolných proti suchu a udržateľných postupov využívania pôdy, ktoré zachovávajú kvalitu pôdy a stabilizujú hydrologický cyklus. Brazílsky klimatický fond, ktorý je v súčasnosti jedným z najväčších na svete, už ukázal, ako možno verejné financie nasmerovať na udržateľné poľnohospodárstvo a obnovu pôdy. Práve tieto zásahy podporujú dlhodobú stabilitu a zabraňujú vysídľovaniu a konfliktom v dôsledku kolapsu životného prostredia.
Ak by sa mier bral vážne, prepojil by aj tvorbu domácej a medzinárodnej politiky. Vyžadoval by si konfrontáciu s násilím nielen v zahraničí, ale aj doma v Spojenom kráľovstve, kde je zaznamenaný nárast zločinov páchaných nožom, rodovo podmieneného násilia, robenie obetných baránkov z migrantov a žiadateľov o azyl. Znamenalo by to riešiť podmienky – chudobu, sociálne vylúčenie, nerovnosť, ktoré umožňujú narastanie konfliktov. Sociálna stabilita by sa považovala za produkt investícií, a nie za niečo, čo možno dosiahnuť trestaním.
Mierová misia by zároveň rezonovala aj so Starmerovou vlastnou históriou ľudskoprávneho advokáta, ktorý svoju kariéru postavil na presvedčení, že spravodlivosť je verejným statkom. Ponúkla by zjednocujúci príbeh pre stranu, ktorá potrebuje zjednotiť svoj pragmatický stred a svoju aktivistickú základňu pod spoločným morálnym heslom.
Mier je náročnejší ako vojna
Paradoxne, prezident USA Donald Trump si uvedomuje silu tohto naratívu lepšie ako Starmer (aj keď mu v praxi protirečí). Trump sa neúnavne usiluje získať Nobelovu cenu za mier a opakovane tvrdí, že si ju „zaslúži" za ukončenie vojen. Keďže sa mu cena naďalej vyhýba, prezident FIFA Gianni Infantino poslušne vymyslel novú Mierovú cenu FIFA, aby ju udelil Trumpovi. Tak sa z mieru stalo politické divadlo.
Trump rozumie, že mier vytvára skvelú optiku, ale ako organizačný princíp pre ekonomiku by mohol byť ešte silnejší. Kritici túto myšlienku odmietajú ako priveľmi abstraktnú, priveľmi mäkkú, priveľmi utopickú. Ale na predchádzaní vojne, ochrane komunít či obnove rozvrátených spoločností nie je nič mäkké. Mier je tvrdý. Vyžaduje si veľké investície a môže byť politicky náročný, najmä v ére, keď sú konflikty čoraz výnosnejšie (aspoň ak podnikáte v oblasti zbrojenia alebo algoritmického hnevu). Lenže práve preto by sa mier mal stať poslaním. Je prosto priveľmi dôležitý, než aby sme ho nechali na náhodu.
Teraz, keď Trump stiahol USA z hodnotových a multilaterálnych rámcov, musí Británia myslieť viac na seba. Ak chce Starmer nastoliť novú politickú éru, musí odmietnuť ilúziu, že len ekonomické ukazovatele nás môžu viesť geopolitickými búrkami a domácim úpadkom.
V ústrety roku 2026 by sme sa mali zamyslieť nad tým, na čo vlastne slúži ekonomika. Je zmyslom len generovať vyššie čísla HDP alebo skôr vytvárať podmienky pre rozkvet ľudstva? Nový rok nás vyzýva, aby sme si predstavili alternatívne budúcnosti. Naše predsavzatia musia siahať nad rámec statických meraní pokroku a zreteľne sa pýtať, akú spoločnosť chceme.
© Project Syndicate 1995–2025
www.project-syndicate.org
