Koalícia si udržala tesnú väčšinu aj napriek občasným vnútorným konfliktom. Hoci stále platí známy výrok bývalého premiéra Vladimíra Mečiara, podľa ktorého je politikovým najhorším nepriateľom jeho koaličný partner, aj v druhej polovici funkčného obdobia súčasnej Národnej rady SR je vôľa udržať sa pri moci silnejšia než akékoľvek vzájomné antipatie.
Rozpad koalície sa nekonal
Ukázalo sa to počas zatiaľ najkritickejšieho momentu vládnutia, ktorým bola vládna kríza v prvých mesiacoch roku 2025. Hoci strany Hlas-SD a Slovenská národná strana z nej vyšli nielen oslabené, ale aj ponížené premiérom Robertom Ficom, ani na chvíľu nespochybnili svoju lojalitu voči koalícii. Obe strany vedia, že v akejkoľvek inej konštelácii buď v parlamente nebudú vôbec, alebo ich vplyv bude podstatne nižší. Rovnako ako rebelanti okolo Rudolfa Huliaka (Národná koalícia, teraz Strana vidieka), aj odídenci z Hlasu okolo Samuela Migaľa pochopili, že jedinou šancou na predĺženie ich politickej kariéry je zotrvanie v koalícii.
Koaliční partneri sú preto na zachovaní súčasnej vládnej zostavy zainteresovaní možno ešte viac ako samotný premiér a jeho Smer-SD a bez problémov znesú aj také poníženie, aké Hlasu uštedril Fico pri odvolávaní podpredsedu vlády Petra Kmeca. Hoci František Mikloško trefne poznamenal, že Fico je väzňom vlastnej koalície, keď sa musí dať vydierať nielen koaličnými partnermi, ale aj všetkého schopnými jednotlivcami, zatiaľ z tejto situácie dokázal vyťažiť maximum.
Ak sa teda na budúci rok na stole ocitne agenda predčasných volieb, tak jediný, kto by o ne mohol mať záujem, bude Smer. Bude to v prípade, keď zistí, že politické náklady takéhoto vládnutia, ale najmä finančnej konsolidácie budú vyššie ako profit zo zotrvávania pri moci.
O tom, že koalícia sa nechystá hodiť uterák do ringu, svedčí nielen schválenie konsolidácie, ale najmä úspešná novelizácia Ústavy SR. Priebeh a výsledok tohto konfliktu v spoločnosti ukázali, že hoci je slovenská spoločnosť rozštiepená azda ešte horšie, ako bola v druhej polovici 90. rokov, konflikty týkajúce sa právneho štátu alebo zahraničnej politiky nie sú jediné, ktoré formujú verejnú debatu.
Ak je Fico väzňom svojej koalície, opozícia vedená Progresívnym Slovenskom zostáva väzňom Igora Matoviča. Napriek katastrofálnemu vládnutiu po roku 2020 dokáže aj naďalej strhnúť všetku pozornosť na seba.
Na rozdiel od 90. rokov a vtedajšieho postavenia Vladimíra Mečiara nemožno hovoriť ani o plnej medzinárodnej izolácii Fica. Ukázal to spoločný postup s premiérmi Česka a Maďarska v otázke pôžičky pre Ukrajinu. V otázke novelizácie ústavy zas má podporu aj poľského prezidenta Karola Nawrockého, aj keď to je azda jediné, v čom sa aspoň s časťou poľskej politickej reprezentácie dokáže zhodnúť.
Pozvanie na návštevu USA možno takisto považovať za čiastočný úspech, lenže spoliehanie sa na ad hoc partnerstvo s takým nepredvídateľným partnerom, ako je Donald Trump, predstavuje skôr súčasť problému než jeho riešenie. Veľa by o tom mohli hovoriť poľskí konzervatívci.
Matovičovi väzni z opozície
Skúsenosť z rokov 2020–2023 ukázala, že Ficovou najsilnejšou stránkou sú jeho politickí protivníci. Hoci nespokojnosť so súčasnou vládou narastá, opozícia zatiaľ nedokáže vládnej koalícii zobrať voličov, ktorých prenecháva Republike. Kritika vlády je úplne legitímna, je však otázkou, či dokáže popri obchodovaní s negatívnymi emóciami voličom ukázať, ako by sa dalo vládnuť lepšie. Bez toho, aby sa čo len trochu snažila pochopiť, prečo má Smer naďalej, po všetkých škandáloch, takú silnú pozíciu, vytvoriť úspešnú vládu nedokáže.
Ak je Fico väzňom svojej koalície, opozícia vedená Progresívnym Slovenskom zostáva väzňom Igora Matoviča. Napriek katastrofálnemu vládnutiu po roku 2020 dokáže aj naďalej strhnúť všetku pozornosť na seba, navyše však zrejme bez jeho strany a bez Demokratov, ktorí sa na svojich predchodcov podobajú miestami až príliš, zrejme nebude môcť vzniknúť vláda bez Smeru. Rovnako však platí, že žiadna vláda, ktorá bude visieť na šnúrke ich gatí, nebude schopná vládnuť a prežiť celé volebné obdobie.
Smer-SD v maximálnej možnej miere využil svoj pobyt v opozícii. Nespoliehal sa iba na vonkajšie okolnosti, ktoré hrali v jeho prospech – zle zvládnuté riadenie pandémie, zúfalstvo z Matovičovej a Hegerovej vlády, narastajúca ekonomická kríza alebo strach z vojny. Zároveň aktívne pracoval na „predávaní“ negatívnych emócií, ale sa aj pripravoval na to, čo bude robiť bezprostredne po návrate k moci. Usilovne študoval know-how maďarského premiéra Viktora Orbána a zrejme aj srbského prezidenta Aleksandra Vučića, ako preformátovať krajinu podľa svojich predstáv. Ak má byť súčasná opozícia dlhodobo úspešná, rovnako by mala pracovať nielen na kritike vlády, ale chápať politiku nielen ako boj o moc, ale aj ako obsah, ktorý bude pre väčšinu spoločnosti.
Pokiaľ sa jedinou témou politických sporov stáva iba meno Roberta Fica, opozícia nemá šancu na politické víťazstvo. Politika koncentrovaná na jedno jediné meno nedokáže prekonať súčasnú polarizáciu spoločnosti.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
