Seriózna politická veda akceptuje existenciu rôznych teórií a koncepcií demokracie, ale s demokraciou ako takou nestotožňuje žiaden štát či politický režim. Demokraciu a úplnú diktatúru alebo totalitu chápe ako krajné, ideálne póly stupnice, medzi ktorými sa nachádzajú reálne politické režimy. Stotožniť režim s demokraciou sa dá len vtedy, ak prijmeme nejakú ideologickú koncepciu demokracie.
Inak však môžeme každý politický režim skúmať aj ako demokraciu, aj ako diktatúru, alebo ako režim s prvkami totality. Ak v našich končinách sú Spojené štáty dávané za príklad demokracie, neznamená to, že sú výkladnou skriňou demokraciou. Skôr to vypovedá o tom, že v našom oficiálnom politickom a mediálnom a čiastočne aj v politologickom diškurze bolo ideologicky neprijateľné skúmať nášho najväčšieho spojenca ako demokraciu s prvkami diktatúry.
Hra na demokraciu?
Existujú však vplyvné politické teórie, ktoré americký politický systém skúmajú doslova ako totalitný systém. Americký politický teoretik a akademik Sheldon Wolin popísal USA ako systém, ktorý sa na demokraciu iba hrá. Jeho definíciu „prevráteného totalitarizmu“ by však spĺňalo viacero iných vrátane socialistických režimov, ktoré sa takisto hrali na demokraciu.
Prítomnosť nestraníka alebo zástupcu inej politickej strany je v Kongrese USA prakticky nulová, respektíve obmedzená len na izolovaných jednotlivcov.
Problém je v tom, že hra na demokraciu v Amerike, v niektorých aspektoch či celkovo, nevyzerá dôveryhodnejšie ani ako hra na demokraciu v niektorých socialistických štátoch. Jedným z takýchto aspektov je formálny politický pluralizmus. V oboch komorách amerického Kongresu sú trvalo a reálne zastúpené len dve politické strany – Republikánska strana a Demokratická strana. Strany v amerických podmienkach nie sú také štruktúrované ako v Európe, ale uplatňuje sa koncept strany – volebného výboru. Vysoká politika USA nie je dôsledne stranícky diferencovaná. Odohráva sa často viac na báze rôznych záujmových skupín a klík ako v škále demokrati – republikáni, čo zvyšuje dojem skôr jednostraníckeho systému ako straníckeho pluralizmu.
Ak by sme opustili navyknuté stereotypy, zdá sa, že Donalda Trumpa by sme dnes mohli s určitou mierou zveličenia označiť za washingtonského diktátora.
Politici medzi týmito volebnými výbormi pendlujú. Príkladom je sám Donald Trump, ktorý bol údajne ešte v roku 2009 členom Demokratickej strany, no už v roku 2017 sa stal prezidentom ako republikán. Prítomnosť nestraníka alebo zriedkavejšie zástupcu inej politickej strany je v Kongrese prakticky nulová, respektíve obmedzená len na izolovaných jednotlivcov.
Z formálneho hľadiska i v socialistickom československom parlamente (Federálne zhromaždenie) bolo trvalo zastúpených viac politických strán ako v americkom Kongrese. Proti tomuto porovnaniu by niekto mohol namietať, že sú aj iné okolnosti, teda komparatívne roviny, ktoré môžu vyvážiť formálny počet a podiel strán zastúpených v parlamente. To je pravda. Lenže tak ako môžeme poukázať na slabý formálny stranícky pluralizmus, môžeme poukázať aj na absenciu deklaratívnych kvalít amerického politického režimu v iných komparatívnych rovinách.
Jedným z nich je dodržiavanie ľudských práv. Alebo prepojenie mocenských sfér. Americký novinár a profesor Ben Bagdikian v knihe The Media Monopoly ukazuje, ako sa mediálna moc v USA monopolizovala. Na túto knihu nadväzuje aj práca Manufacturing Consent, v ktorej filozof Noam Chomsky a ekonóm a sociológ Edward Herman vysvetľujú, ako funguje americká propaganda. Bývalý prezident USA Dwight Eisenhower v rozlúčkovom prejave 17. januára 1961 varoval pred „vojensko-priemyselným komplexom“.
Varovanie Eisenhowera a Bidena
Prepojenie tejto mašinérie s médiami viedlo k vzniku štruktúry, ktorá sa označuje ako „vojensko-priemyselno-mediálny komplex“. Neskôr sa zapojili veľké technologické firmy, čo viedlo k vzniku pojmu „technologicko-priemyselný komplex“. Práve pred ním varoval Joe Biden vo svojom rozlúčkovom prejave 15. januára 2025. Možno dosť prorocky.
Štát mal počas väčšiny svojej evolúcie súkromný charakter. Nemýľme si pojem štát s pojmom republika. Eisenhower i Biden na sklonku svojich kariér už len politicky korektne popísali stav, ktorý sa vyskytoval v USA aj počas ich pôsobenia. Režim ovláda oligopol dvoch strán, ktoré by však z nášho európskeho hľadiska neboli až takými „plnohodnotnými“ stranami. Preto sa niekedy tento systém vníma skôr ako „režim jednej strany rozdelenej na dva volebné výbory“. Ak k tomu prirátame pôsobenie korporátno-vládneho štátu, výsledný obraz má od demokracie ďaleko.
Pojem diktátor je najmä žurnalistický. Diktátorom sa obyčajne nazýva autoritatívny politik v dosť uzavretom a represívnom politickom režime. Gustáva Husáka málokto označí za diktátora, hoci normalizačný režim bol dosť uzavretý a represívny. A Ludvíka Svobodu už vôbec nie. V ich prípade niečo tej nálepke „diktátor“ bráni. Nicolása Madura často označujú za diktátora, ale jeho nástupkyňu Delcy Rodríguezovú nie, hoci k zmene politického režimu vo Venezuele nedošlo. Ak by sme opustili navyknuté stereotypy, zdá sa, že Donalda Trumpa by sme dnes mohli s určitou mierou zveličenia označiť za washingtonského diktátora. Aj keď vychádzať by sme s ním mali dobre.
