To isté možno povedať aj dnes o vzostupe autoritárskych vodcov. Zdá sa, že rýchlo rozhodujú a majú rázne kroky. Nie však dlhodobého plánovanie.
Pre mnohých sa demokracia stala pomalým luxusom v rýchlom svete – ideálom, ktorý je ťažké dosiahnuť vo svete sužovanom úzkosťou, rozdelením a násilím. Otázka už neznie, či je demokracia spravodlivá, ale či je naďalej užitočná.
Ešte nikdy od konca studenej vojny nežilo toľko ľudí pod autokratickými alebo neliberálnymi režimami. Erózia demokracie je zväčša postupná a prebieha oslabovaním kontrolných mechanizmov, ovládnutím médií a súdnictva a manipuláciou volieb. Tento legalistický ústup sa vykresľuje ako korekcia, nie ako úplné odmietnutie. Odráža však prudký pokles dôvery v schopnosť demokracie zabezpečiť bezpečnosť a prosperitu.
Vzostup autoritárstva a neoliberalizmu
Vo svete rýchlych porovnaní sa každá pomalá alebo neohrabaná reakcia demokratickej vlády porovnáva s rýchlosťou a efektívnosťou autoritárskeho výkonu. Každý kompromis je porovnávaný s vertikálnym rozhodovaním. Debata a neistota, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou demokracií, začínajú pôsobiť ako slabosti, keď sa porovnávajú s poriadkom a kontinuitou, ktoré sľubujú autoritárske režimy.
Demokracia je sociálny dôsledok, nie kultúrna tradícia. Vzniká, keď sa jednotlivci stávajú mobilnejšími, vzdelanejšími a autonómnejšími. Vytvára sa, nedá sa importovať.
Pre posilnenie tejto autoritárskej ilúzie urobila najviac Čína, kde prezident Si Ťin-pching postupne konsolidoval moc. Dlhodobé plánovanie vlády, investície do infraštruktúry a dominancia v dodávateľskom reťazci v strategických sektoroch, ako sú vzácne zeminy, batérie a obnoviteľné zdroje energie, vytvárajú dojem vševedúceho strategického štátu, ktorý hľadí ďaleko do budúcnosti a uprednostňuje všeobecné dobro pred konkrétnymi záujmami.
Tento dojem však predpokladá, že informácie nikdy nie sú skreslené, že chyby sa otvorene priznávajú bez politických sankcií a že pravda vždy preváži nad lojalitou. To však už od skutočnosti ani nemôže byť ďalej. Jednopartajné systémy, ktoré potláčajú diskusiu a zodpovednosť, vždy skončia tým, že si mýlia disciplínu a poslušnosť s inteligenciou a prehľadom. Autoritári vedia, ako konať, čo v krátkodobom horizonte vedie k efektívnosti, ale ich neochota tolerovať nesúhlas má dlhodobé dôsledky.
Diktatúry vytvárajú dojem, že produkujú menej nerovností ako demokracie, hoci v skutočnosti ich skryjú. To, čo sa prezentuje ako väčšia sociálna spravodlivosť, je často len neprehľadnosť. Demokracie odhaľujú spoločenské rozpory, zatiaľ čo autoritárske režimy ich zakrývajú. Prvé trpia tým, že hovoria pravdu, druhé prežívajú tým, že pravdu činia nevysloviteľnou.
Niektorí ľudia vysvetľujú rozdiely medzi demokratickými a autoritárskymi režimami ako kultúrne podmienené. Tvrdia, že určité spoločnosti nie sú pripravené na demokraciu. Demokracia je však sociálny dôsledok, nie kultúrna tradícia. Vzniká, keď sa jednotlivci stávajú mobilnejšími, vzdelanejšími a autonómnejšími. Vytvára sa, nedá sa importovať.
Autoritárske režimy rovnako tak môžu produkovať technicky kompetentných vodcov, ale títo vodcovia nikdy nie sú plne zodpovední voči spoločnosti. V dôsledku toho sa ich kompetentnosť nakoniec mení na aroganciu a slepotu. Nemožnosť sankcií zo strany verejnosti bráni systémovej korekcii.
Niektorí ľudia vysvetľujú tieto rozdiely ako kultúrne podmienené. Tvrdia, že určité spoločnosti nie sú pripravené na demokraciu. Demokracia je však sociálny dôsledok, nie kultúrna tradícia. Vzniká, keď sa jednotlivci stávajú mobilnejšími, vzdelanejšími a autonómnejšími. Vytvára sa, nedá sa importovať.
Demokracia je cyklická, nie lineárna
Štrukturálne prepojenia medzi voľnými trhmi a demokraciou sú poučnejšie. Trh vytvára jednotlivca, ktorý zvažuje svoje možnosti, robí svoje rozhodnutia a často mení svoj názor. To, čo platí pre jeho nákupy, platí aj pre politické názory. Z dlhodobého hľadiska žiadna moc nemôže trvalo kontrolovať voľného spotrebiteľa zvyknutého na výber.
Všade, kde trh napreduje, ustupujú uzavreté štruktúry – od patriarchálnej rodiny cez klan až po kastu. Aj v konfuciánskych spoločnostiach začína individuálna autonómia prevyšovať synovskú úctu. Táto zmena môže byť pomalá, ale je nezvratná. Mení postoj k autorite, prevracia zakorenené sociálne roly a rozširuje existenciálne ašpirácie.
Skutočným nepriateľom diktátorov je túžba po slobode. Preto zdôrazňujú nedostatky demokracie a prezentujú jej zlyhania ako nevyhnutné. Preto aj USA pod vedením Donalda Trumpa urobia všetko, aby oslabili európskych lídrov. Tí sú pre severoamerického diktátora desivejší ako ruskí a čínski autokrati, ktorých často chváli.
Demokracie pravdepodobne v priebehu nasledujúcich piatich rokov zažijú ďalšie prekážky. Niektoré spoločnosti sa do polovice storočia ustália v hybridných režimoch kombinujúcich trhové mechanizmy a prosperitu s kontrolou a dohľadom. Nové a existujúce technológie umožnia týmto režimom obmedziť slobodu digitálnym monitorovaním, algoritmami a prediktívnymi analýzami.
Tieto prekážky však nemusia byť definitívne. Vzdelaná, prepojená, mobilná, starnúca a komplexná spoločnosť nemôže byť trvalo riadená strachom. Môže sa na určitý čas podriadiť. Môže súhlasiť z vyčerpania. Ale vždy sa to skončí tým, že spoločnosť bude požadovať voľbu a zodpovednosť.
Demokracia nikdy nevíťazí raz a navždy. Vracia sa v rôznych formách, s rôznymi inštitúciami, vždy, keď sa individuálna sloboda stane ekonomickou a existenciálnou nevyhnutnosťou. Aj keď cesta nie je lineárna a dochádza na nej k násiliu, nakoniec zvíťazí. Pretože žiadny iný systém nemôže udržateľne vládnuť slobodným jednotlivcom. Demokracia je vždy jednak zastaraná, a zároveň predbieha svoju dobu.
© Project Syndicate 1995–2026 www.project-syndicate.org
