Taliansko sa doteraz jednoznačne nevyrovnalo s érou fašizmu a historickou či politickou úlohou Vodcu. Evidentne ani necíti nutnosť sa s ňou vyrovnať. Prečo je to tak? Odpoveď nie je jednoduchá. Talianom vždy imponovali veľkí a silní „patrioti“, ktorí dokázali krajinu dostať na mapu sveta. Národná suverenita bola a je na prvom mieste, pričom sú ochotní prižmúriť oči nad nepríjemnými stránkami histórie. „Chyby“, ktoré Duce robil, v podstate pripisujú Hitlerovi. Aj podľa postfašistickej pravice Mussolini chybil od momentu, keď sa spojil s nacistami.
Faktom zostáva, že v Taliansku nikdy nedošlo k veľkej čistke v zmysle defašizácie spoločnosti na všetkých jej úrovniach, vo vysokej byrokracii a medzi tými, ktorí vtedy ovládali priemysel a financie. Toto všetko malo a má vážne dôsledky na kolektívnu pamäť národa a žiaľ aj ovplyvnilo vnímanie fašizmu v nasledujúcich desaťročiach vštepujúc mladším generáciám myšlienku, že fašizmus bol napokon mierny režim a ktokoľvek k nemu patril, nespáchal žiadny závažný zločin. Taliani dodnes Mussolinimu pripisujú zásluhy za ukončenie politickej nestability a ekonomického úpadku. Argumenty o násilnostiach, represiách a obmedzení slobody sú často bagatelizované.
V Taliansku nikdy nedošlo k defašizácii spoločnosti na všetkých jej úrovniach. Toto všetko má vážne dôsledky na kolektívnu pamäť národa a žiaľ aj ovplyvnilo vnímanie fašizmu v nasledujúcich desaťročiach vštepujúc mladším generáciám myšlienku, že fašizmus bol napokon mierny režim a ktokoľvek k nemu patril, nespáchal žiadny závažný zločin.
Uvoľnený vzťah Talianov k Mussoliniho fašizmu a všeobecne k tomuto obdobiu si uvedomíte pri návšteve Ríma. Pri potulkách narazíte na viaceré miesta či budovy, ktoré sa priamo viažu k osobe Vodcu. Dokonca pri rímskom olympijskom štadióne, kde je pravidelne vysoká koncentrácia Talianov, neujde zraku vyrytý nápis „Mussolini Dux“ (Mussolini Vodca) umiestnený na dominantnom mramorovom obelisku, ktorý je akýmsi „kultúrnym“ dedičstvom fašizmu. Celá južná rezidenčná a obchodná rímska štvrť EUR je úzko spätá s históriou talianskeho fašizmu. V posledných rokoch sa stala miestom významných medzinárodných politických rokovaní, či už išlo o samit G20, alebo nedávnu konferenciu o obnove Ukrajiny…
Zhovievavý postoj k Mussoliniho fašizmu panuje doteraz aj na pravej strane politického spektra. Jej líderka Giorgia Meloniová, ktorá je stále najobľúbenejšou talianskou političkou, na začiatku politickej kariéry vyhlásila, že „Mussolini bol dobrým politikom a pre Taliansko urobil veľa". Táto komunikačne mimoriadne zdatná politička nástupom na premiérsku stoličku svoje vyhlásenia výrazne korigovala a vyhlásila, že „nikdy nesympatizovala so žiadnymi nedemokratickými režimami vrátane fašizmu". Nie je žiadnym tajomstvom, že strana Bratia Talianska bola založená na významných symboloch a ideách fašizmu, ktorých sa nechce vzdať a radšej sa púšťa do ich reinterpretácie, zdôrazňujúc, že „nemajú nič spoločné s fašizmom, ale sú uznaním demokratickej pravice naprieč dejinami Talianska“.
Treba zároveň uviesť, že keď sa očakávajú kľúčové a symbolické gestá, Meloniová vie často správne zareagovať. Či už išlo o návštevu geta pri príležitosti pripomenutia deportácie rímskych Židov, účasť na oslavách oslobodenia krajiny od fašizmu, alebo ignorovanie stého výročia pochodu Mussoliniho na Rím, kultového sviatku talianskeho fašizmu. Pri všetkých týchto gestách je dobre čitateľný jej rukopis. Predstaviteľov strany neustále nabáda, aby sa vyhli akémukoľvek správaniu, ktoré by sa týkalo rasizmu, násilia, diskriminácie alebo fanatizmu. Hoci sa to prívržencom strany nie vždy darí a ego vyhráva nad straníckou disciplínou. V kontexte násilia, charakteristickej črty fašizmu, bolo kľúčové jedno z vôbec prvých vyhlásení Meloniovej v úlohe premiérky, že „sa absolútne nestotožňuje s politickým násilím a nepodporuje zahraničné vojnové dobrodružstvá“. Zároveň to bol otvorený odkaz lídrom koaličných strán, ktorí sa netajili sympatiou k putinovskému režimu.
Postoje Meloniovej sa od prebratia premiérskej štafety nesú v duchu „Taliansko na prvom mieste“ a suverenizmu. Nie však ako návrat k Mussoliniho ére. Usilovne buduje európske konzervatívne spojenectvá na čele s Poľskom. V duchu svojho hlavného hesla „Boh, národ, rodina“ ostro kritizuje ľavicovú ideológiu, ktorú nazýva „globalistickou“. Samu seba a svoju stranu situuje do blízkosti postojov britského filozofa a predstaviteľa tradicionalistického konzervativizmu Rogera Scrutona. Rétorikou je Meloniová nepochybne protiimigračnou, krajne pravicovou političkou, tradicionalistkou a nacionalistkou. Bravúrne využíva všetky dostupné sociálne siete, pomocou ktorých sa vykresľuje ako politička blízka ľuďom a zároveň dobrá matka. Vskutku je to veľmi účinná forma propagandy v stále značne konzervatívnom Taliansku. Jej politické postoje a program v duchu striktne konzervatívnych hodnôt podporuje veľká časť obyvateľstva. Ďalšia, nezanedbateľná, časť Talianov to však považuje za snahu o obmedzenie ich slobody. Dilema „o pravde, či ľudia sú unavení slobodou“, tak ostáva stále otvorená, v Taliansku, ale aj ďalších častiach Európy.
