Rodák z Lučenca sa po niekoľkoročnom zbieraní skúseností vrátil na Slovensko. Nechcem však vyvolávať optimizmus: väčšina z niekoľko stotisíc mladých Sloveniek a Slovákov, ktorí za posledných desať rokov odišli na Západ, sa z neho počas produktívneho veku nevráti.
Naopak, ako realista musím konštatovať, že najmä posledných 15 rokov sa mi v rozhovore so slovenskými „expatmi“ rýchlo míňajú argumenty, ktorými by som ich presvedčil, že majú opustiť dynamické prostredie Nemecka či Francúzska a presťahovať sa na dnešné Slovensko.
Naša diaspóra je oveľa lepšie etablovaná v štruktúrach, ktoré disponujú kvalitnými informáciami a prijímajú dôležité rozhodnutia, než sa to vzhľadom na ich štatút podarí diplomatom vysielaným navyše do zahraničia len na obmedzený čas.
Za zmysluplnejšie pokladám tento vypuklý slovenský problém – výrazný odliv často najschopnejších mozgov a rúk – cielene meniť na výhodu. Ak s týmto potenciálom budeme pracovať účelne, štát sa v zahraničí môže oprieť o skupinu vysoko kvalifikovaných profesionálov, z ktorých aspoň časť je pripravená využiť získané poznatky, skúsenosti a kontakty a podieľať sa na reštarte Slovenska, a to bez toho, aby sa musela pohnúť z miesta. Naša diaspóra je v súčasnosti oveľa lepšie etablovaná v štruktúrach, ktoré disponujú kvalitnými informáciami a prijímajú dôležité rozhodnutia, než sa to vzhľadom na ich štatút podarí diplomatom vysielaným navyše do zahraničia len na obmedzený čas.
Aj vo svojom okolí vnímam, že mnohí krajania takto medzičasom konajú: podieľajú sa na vypracúvaní jednotlivých častí národného plánu obnovy, súčasti reštartu Slovenska, pomáhajú bývalým kolegom nadväzovať spoluprácu s vedeckými pracoviskami, kde dnes pôsobia, upozorňujú na komerčné príležitosti. So znalosťou domáceho aj zahraničného kontextu prispievajú do našej diskusie – tej dnes menšinovej, no zásadnej, riešiacej vitálne záujmy Slovenska, ktoré zasahujú a ešte len naplno zasiahnu megatrendy počnúc klimatickou zmenou (a ako na ňu pripraviť spoločnosť aj územie), pokračujúc vojnou v susedstve (a ako štát ako celok pripraviť na jej rozličné scenáre) a končiac umelou inteligenciou (a ako na ňu pripraviť náš biznis model).
Segment, na ktorý myslím, v prospech Slovenska využíva vzdelanie z najlepších západných univerzít, schopnosť kriticky uvažovať v európskych, ba širších súvislostiach, ale aj zmysel pre férovú súťaž myšlienok a koncepcií a pre zásadu zásluhovosti (ten nie je našou silnou stránkou). Odstup od starej vlasti im pomáha pochopiť niečo, čo sa ani za tri desaťročia nestalo súčasťou spoločenského konsenzu: že jedinú šancu na všestranný úspešný rozvoj Slovenska poskytuje násobenie nášho domáceho potenciálu tým zahraničným, alebo ako minimálna ambícia, že štát zahľadený dovnútra nemá šancu obstáť vo vysoko konkurenčnom prostredí Európy všeobecne a tej strednej zvlášť.
Ujúkanie – ako napísal jeden z mojich kolegov – okolo vatier zvrchovanosti napríklad na našich južných susedov silnejší dojem neurobí, kompetentne riadený, hospodársky úspešný, sebavedomý štát s vysokou mierou spoločenskej súdržnosti áno.
Čo ma privádza k účasti Slovákov v zahraničí na nadchádzajúcich voľbách. Krajania, ktorí často už formatívne roky štúdia strávili v tradičných demokratických spoločnostiach, sú voličsky nastavení proreformne a promodernizačne, intuitívne chcú starej vlasti dopriať štandardnú kvalitu spravovania vecí verejných (a politickej kultúry), akú zažívajú vo vlasti novej. Ako prisťahovalci sú imunizovaní proti extrému, ktorý si za obeť často vyberá aj ich. Som presvedčený, že až na pár výnimiek ich nezaujme nik z nášho povážlivo preplneného politického suterénu – a verím, že nový systém sčítavania hlasov zo zahraničia takéto voličské správanie známe z iných krajín strednej Európy na jeseň potvrdí.
Ako úvod k ďalšiemu argumentu využijem vyhranený názor, s ktorým sa čitateľka podelila na úradnom facebooku: „Kto na Slovensku nežije a počas najbližšieho volebného obdobia žiť neplánuje, nech nám nebabre do života…“ Z vyššie napísaného je zrejmé, že s ňou úctivo, ale hlboko nesúhlasím: ak chceme pokračovať v spolupráci so slovenským zahraničím, ak chceme pracovať so synergiou dvoch spoločenstiev Slovákov, musíme mať prirodzený záujem krajanov účasťou na volebnom akte ich zaviazať k ďalšiemu spoločnému zveľaďovaniu vlasti.
Kým my diplomati máme doma aspoň akú-takú kvalitu politickej reprezentácie, môžeme sa s čistým svedomím usilovať prispievať k spájaniu rozdeleného, ale prepojiteľného Slovenska, k jeho sceľovaniu – a aj sa o to usilujeme. Ak však volebná noc v septembri prinesie návrat pred rok 1945, či pred rok 1989, budem úprimne zvedavý, ako sa s takouto úlohou moji kolegovia vyrovnajú…
