Keď dvojica čiernych kubusov švédskej jadrovej elektrárne Barsebäck na brehoch prielivu Øresund naproti dánskemu hlavnému mestu začínala v úvode 70. rokov nadobúdať kontúry, Kodančanov to nechávalo seversky chladnými. Prieskum verejnej mienky v marci 1974 – aj pod dojmom doznievajúcej globálnej energetickej krízy – ukázal výrazne väčšinový názor, že do v tom čase módneho jadrového klubu má vstúpiť aj Dánsko. Mimochodom, ako nedávno ct. čitateľstvo Pravdy informoval môj najbližší kolega zo Štokholmu, Švédi po vojne vzhľadom na sovietsku rozpínavosť koketovali aj s nie až takým mierovým využitím jadra.
V apríli 1974 sa však na scéne objavil učiteľ a študent, Finn Røkke a Ole Vang. Vybrali sa do kodanskej vládnej štvrte, keďže práve ich komúny v Gyllingnæs a Sørå na hlavnému mestu takom vzdialenom Jutskom polostrove experti vytypovali ako miesta, kde postavia prvé dva reaktory. Nechceli nič viac (ale v priamej dánskej demokracii ani nič menej), než vtedajšiemu ministrovi hospodárstva odovzdať škatuľu s 800 protestnými podpismi spoluobčanov a vysvetliť mu ich dôvody.
Dánsko zažíva zatiaľ opatrnú, podnikateľskými kruhmi podnietenú diskusiu o potrebe doplnenia národného energetického mixu aspoň o niekoľko modulárnych jadrových reaktorov
Politik sa k pútnikom počas schôdzky obmedzenej na minútu jeho vzácneho času správal natoľko arogantne, až vzbudila pozornosť národných médií. Ovzdušie zhustlo, keď do diskusie prispel vysoký predstaviteľ „technickej inteligencie“, ktorý rastúci tábor odporcov jadra počastoval nežnými spojeniami typu „politickí hochštapleri“, „ohlasovatelia súdneho dňa“ a „pseudomarxistickí krikľúni“. Verejnú komunikáciu v triáde politici – experti – praktici zaklincoval riaditeľ elektrárenskej spoločnosti: protestnému zhromaždeniu v Gyllingnæs empaticky oznámil, že „môžu diskutovať, koľko chcú, aj tak tu tá jadrová elektráreň stáť bude“.
Folketing, dánsky parlament, mal o spustení národného jadrového programu hlasovať práve pred 50 rokmi, v druhej polovici apríla 1974. Pod dojmom rýchlo vyprchávajúcej verejnej podpory však hlasovanie odložil – a už sa k nemu nikdy nevrátil. Dáni, ktorí nemajú na využívanie tohto zdroja energie o nič horšie podmienky než ich dvaja východní susedia, sa na úvod vybrali cestou pálenia uhlia a ropy. Pravda, ušetrili si dokončenie jadrovej elektrárne v mierke jedna k jednej „na skúšku“, jej nákladné udržiavanie v zakonzervovanom stave a halt, ľahko schizofrenický dovoz elektriny vyrobenej z jadra, akurát že pár kilometrov za hranicami; pre spravodlivosť však treba uviesť, že nás, na poli energetiky „inak zmýšľajúcich“, zasa ušetrili často prepiatych odmietavých reakcií.
A ako sa osud dánskej jadrovej energetiky javí dnes? Krajina zažíva zatiaľ opatrnú, podnikateľskými kruhmi podnietenú diskusiu o potrebe doplnenia národného energetického mixu aspoň o niekoľko modulárnych jadrových reaktorov…
A ako sa vyvíjal osud ministra, ktorý spustil kaskádu udalostí vedúcich k prehodnoteniu rozhodnutia zásadne ovplyvňujúceho život (a životné prostredie) Dánska? V prvej a poslednej exekutívnej funkcii ministroval ešte desať mesiacov a dnes sa jeho meno vyslovuje najmä v súvislosti so známym úkazom zvaným čierna labuť.
Označuje nečakanú udalosť, ktorá dokáže zhatiť aj tie najnepriestrelnejšie plány a zásadne zmeniť smerovanie spoločnosti…
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
