Deň predtým, 28. augusta, sme si pripomenuli Deň slovenskej diplomacie.- Pred 34 rokmi (1990) bolo v tento deň založené Ministerstvo medzinárodných vzťahov, dnes už Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR pevne usídlené na Hlbokej ceste 2 v Bratislave. (A 21. augusta spomíname na hrubé pošliapanie našej suverenity v šesťdesiatom ôsmom…)
Dvadsiaty siedmy august je vo Švédsku Dňom Raoula Wallenberga, švédskeho diplomata, ktorého osobná statočnosť počas 2. svetovej vojny zachránila desaťtisíce ľudských životov a ktorého pôsobenie sa takisto krátko prekrížilo s našimi dejinami – aby sa po skončení vojny sám naveky stratil v sovietskom väzení.
Wallenberg ešte pred vojnou ako obchodný zástupca cestujúci po celej Európe vnímal utrpenie a strach Židov na úteku, ale videl často aj ľahostajnosť ľudí, ktorí sa ich utrpeniu len prizerali. Od roku 1941 pracoval v obchodnej firme maďarského Žida Kálmana Lauera v Štokholme, ktorý obchodoval so strednou Európou, ale do Budapešti ako utečenec cestovať nemohol – a tak využíval Wallenberga. Zrejme šťastná náhoda pomohla k jeho vyslaniu do Budapešti už ako švédskeho diplomata.
Americký výbor pre vojnových utečencov (vytvorený prezidentom Rooseveltom v januári 1944) presviedčal neutrálne štáty ako Švédsko, aby posilnili diplomatické zastúpenie v Budapešti a usilovali sa zabrániť prebiehajúcim deportáciám (v Maďarsku od mája 1944). Zástupca výboru I. Olsen nachádzajúci sa v júni v Štokholme sa údajne vo výťahu stretol s K. Lauerom, a ten neváhal a odporučil mu ako vhodného kandidáta R. Wallenberga. Americký veľvyslanec presvedčil švédskeho ministra zahraničných vecí, a tak sa mladý, 32-ročný, Raoul s balíkom peňazí na podplácanie nemeckých a maďarských úradníkov už začiatkom júla 1944 vlakom vydal do Budapešti na švédske vyslanectvo ako jeho 2. tajomník.
Diplomat musí pre svoju vlasť nielen presviedčať, ale keď je to potrebné, aj s úsmevom klamať… Raoul pre záchranu Židov nielen klamal, zavádzal a manipuloval, ale prichádzal aj s rôznymi tvorivými spôsobmi, ako oklamať byrokraciu. Vymyslel si osobitný dokument, tzv. Schutzpass (ochranný pas), podľa ktorého sa jeho nositeľ chystal emigrovať do Švédska a bol teda nielen pod švédskou diplomatickou ochranou, ale vlastne už aj švédskym občanom. Tento natlačený „pas“ vyzeral ako oficiálny švédsky dokument, ktorému nemeckí a maďarskí úradníci ako správni byrokrati uverili (papier je papier!)… Wallenberg šiel vo svojom „chucpe“ ešte ďalej: v Budapešti našiel tridsaťdva budov, ktoré vyhlásil za budovy chránené švédskou diplomatickou imunitou; poskytoval v nich Židom dočasný azyl a postupne ich vybavoval falošnými švédskymi dokumentmi.
Keď sovietske jednotky vo februári 1945 oslobodili Budapešť, najmä vďaka úsiliu Wallenberga a jeho kolegov sa podarilo zachrániť vyše 100-tisíc Židov. Wallenberga samotného naposledy videli v spoločnosti sovietskych vyjednávačov 17. januára 1945. Pravdepodobne ho zadržali paranoidní Sovieti pre podozrenie zo špionáže (pokladali ho za dvojitého agenta americkej a nemeckej vlády) a následne zmizol – zomrel v moskovskom väzení, presný dátum a okolnosti Wallenbergovej smrti však nie sú známe doteraz. Záchranu životov desaťtisícov Židov (viacerých z nich zo Slovenska) pripomína aj pamätník, ktorý Wallenbergovi v novembri 2004 odhalili v Bratislave na Zámockej ulici (autorom je architekt a výtvarník Klement Trizuljak).
Na záchranných operáciách v Budapešti sa však podieľali aj diplomati iných krajín. Spomeňme švajčiarskeho generálneho konzula alebo španielskeho diplomata, ktorí kvôli emigrácii podobným spôsobom ako Wallenberg vydávali maďarským Židom falošné papiere. A spomeňme aj slovenského vyslanca v Budapešti Jána Spišiaka, ktorý tam prežil roky 1939 – 1944. Poskytoval pomoc nielen prenasledovaným Slovákom, ale zachránil aj desiatky maďarských Židov, ktorým vydával ochranné listy a falošné dokumenty. Stihol ho čiastočne podobný osud ako Wallenberga, aj jeho zatkli sovietski vojaci a odvliekli do Sovietskeho zväzu. Našťastie sa nestratil bez stopy, Moskva ho láskavo po dvoch rokoch väznenia prepustila do Československa a pred súdom ho zachránili výpovede preživších Židov. Štát Izrael mu za záchranu Židov počas holokaustu, rovnako ako Wallenbergovi in memoriam, roku 2006 udelil titul Spravodlivý medzi národmi. Jeho spomienky z Budapešti vyšli aj knižne.
Pred pár dňami, 9. septembra, sme si na Slovensku pripomenuli Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia: v tento deň roku 1941 Slovenský štát prijal Židovský kódex, na základe ktorého ľudácky režim spustil rozsiahle arizácie a deportácie slovenských Židov. Postaral sa o to ich vlastný štát a spoluobčania, namiesto toho, aby ich ochraňovali, ich vylúčili z ľudskej spoločnosti a poslali na smrť. Najčernejšia kapitola našich dejín vôbec.
Antisemitizmus sa neskončil holokaustom, je naďalej prítomný na Slovensku rovnako ako vo Švédsku. Nápis na pamätníku R. Wallenbergovi v Štokholme, na ktorý sa pozerám denne z okna kancelárie, odkazuje: „Keď sa Židia snažili utiecť vrahom, cesta bola kľukatá, nebezpečná a plná prekážok. Keď Židov viedli na smrť, cesta bola priama.“
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
